Píše Boris Vanya, redaktor denníka SME.
O hlasy voličov sa na území dnešného Slovenska viedol boj už pred dvesto rokmi. Korupcia, manipulácia, škandály a podrazy boli také samozrejmé ako dnes. A vo voľbách šlo dokonca často o život.
Na začiatku 19. storočia bola v Uhorsku veľká politika výsadou veľkých pánov. Právo voliť a byť volení za poslancov snemu či za stoličných úradníkov mali iba šľachtici. Čím väčší majetok, tým váženejší (dôležitejší) hlas.
Asi pred dvesto rokmi však nastala zmena. Hlasy drobných šľachticov sa stali rovnocennými s hlasmi grófov či barónov. A hneď vznikla stratégia, ako tie hlasy získať.
„Ľudia reprezentujúci rôzne politické prúdy už boli ochotní za presadzovanie svojich vízií platiť. Za jednotlivých kandidátov vystupovali takzvaní korteši, šikovní manažéri a organizátori poverení zháňaním hlasov. Chodili po dedinách a kupovali si ľudí s najväčším vplyvom, ktorí potom presviedčali ďalších,“ vysvetľuje Peter Šoltés z Historického ústavu SAV.
Pri voľbách tiekla krv
Osočovanie politického súpera fungovalo už pred viac než storočím. Leták z roku 1901. (zdroj: ARCHÍV L.V.)Voliči jednotlivých táborov sa pred voľbami presúvali do sídla stolice po vytýčenej trase, cestou výdatne hodovali, preplatili im nocľah. Nároky zemanov však postupne rástli a s nimi aj náklady na predvolebnú kampaň. „Modranské víno a pečené prasa im už nestačili. Pýtali šampanské, aspik alebo zmrzlinu,“ dodáva Šoltés.
Kandidáti na podžupanov či slúžnych boli ochotní investovať do kampane aj viac než stotisíc zlatých, hoci v prípade zvolenia mohli počas trojročného pôsobenia legálne zarobiť len tri- až päťtisíc zlatých, v závislosti od úradu a veľkosti stolice.
„Funkcia stoličného úradníka však poskytovala veľký vplyv a napríklad aj súdnu moc. Rátali s tým, že vďaka nej získajú mnohonásobne viac z vedľajších príjmov,“ vraví historik.
Do volebnej miestnosti bolo dôležité prísť načas. Hlasovalo sa verejne, doslova vrieskaním. Mnohí voliči boli takí opití, že sa ledva držali na nohách. Často vznikali konflikty.
„Šľachtici chodili na voľby ozbrojení – šabľou, olovenou tyčou alebo fokošom, čo bola mosadzná, medená alebo aj liatinová sekerka. Neboli voľby, pri ktorých by netiekla krv. Počas volieb v roku 1843 zomrelo podľa správ dobovej tlače stodvadsať ľudí,“ dodáva Šoltés.
Štefan nie je István
V roku 1848 sa v Uhorsku zmenil volebný systém. Zaviedlo sa majetkové a vzdelanostné kvórum (hlasovať mohli ľudia majetní, ale aj vzdelaní). Volebné právo malo približne 20 percent mužskej populácie Uhorska staršej ako 21 rokov. Inak zostalo všetko po starom.
Naďalej sa hlasovalo verejne. Každý volič predstúpil pred komisiu, identifikoval sa a oznámil meno kandidáta, ktorému odovzdáva hlas. „Aj tu dochádzalo k manipulácii či podvodom. U slovenských voličov stačilo hlasovať za Štefana namiesto Istvána a hlas sa mohol ocitnúť v kolónke neplatné,“ hovorí Šoltésov kolega z Historického ústavu AV László Vörös.
V Uhorsku sa postupne sformovali dva hlavné politické prúdy. Vládna strana – liberáli a opozičné zoskupenia. Vládna strana vydržala pri moci súvislých tridsať rokov. Ako sa jej to podarilo?
„Okrem podplácania, vyhrážania či vydierania, čo boli aj metódy opozície, mala v rukách silný tromf. Široký správny aparát. Župní úradníci boli v podstate vykonávateľmi politickej vôle vlády. V tých časoch sa ľudia v rámci malej komunity dobre poznali. Z krčmovej debaty sa dalo zistiť, kto s kým sympatizuje a komu chce odovzdať hlas. Navyše z volebných zoznamov bolo jasné, kto ako hlasoval v predchádzajúcich voľbách. Pre úradníkov už nebol problém na niekoho zatlačiť a presvedčiť ho, aby zmenil názor,“ tvrdí Vörös.
Koncom 19. storočia sa v Uhorsku rodí ďalší fenomén. Prepojenie vysokej politiky s biznisom.
