Autor je politológ a arabista
USA a Rusko zverejnili dohodu na spoločnom mierovom pláne, ktorý má zastaviť boje v Sýrii. K mierovému plánu sa už prihlásil sýrsky režim aj opozícia. Ponechajme teraz bokom dohady, či tento pokoj zbraní bude aj reálne dosiahnutý a či niektorá strana nezneužije prímerie a nezaútočí na svojho protivníka „omylom“ v rámci útoku proti teroristom, keďže teroristických skupín sa toto prímerie netýka.
Predstavme si, že bojovať sa skutočne nebude. Má toto dočasné prímerie šancu stať sa aj trvalým mierom? Odpoveďou je, že dohoda na politickom riešení medzi súčasným sýrskym režimom a opozíciou sa bude hľadať len veľmi ťažko.
Okrem vonkajších hráčov, ktorí majú v Sýrii svoje záujmy, sú príčinou aj špecifiká samotnej sýrskej spoločnosti. Táto spoločnosť je nesúrodá z hľadiska etnického (Arabi, Kurdi, Arméni, Turkméni) a tiež náboženského (moslimovia – najpočetnejší sunniti, menšie šiitské sekty a mnoho kresťanských menšín), pričom päťročná občianska vojna tieto rozdiely značne prehĺbila.
Je diktátor zárukou stability?
Sýriu spred občianskej vojny si pamätáme ako krajinu s mimoriadne stabilným politickým systémom, ktorý vybudoval Háfiz Asad, otec terajšieho prezidenta, v 70. rokoch. Dovtedy bola Sýria krajinou zmietanou vojenskými prevratmi. Politickú stabilitu sa Háfizovi Asadovi, príslušníkovi menšinovej 12-percentnej šiitskej sekty alavitov, podarilo dosiahnuť nastolením autoritatívneho prezidentského režimu so silnými klientelistickými prvkami.
Mocenské štruktúry v asadovskej Sýrii boli budované na báze príbuzenských, klanových a náboženských vzťahov, bez ohľadu na ideologicko-stranícke či kvalifikačné predpoklady. Oficiálnymi ideológiami režimu boli sekularizmus a socializmus, ktoré boli na nižších poschodiach politiky a tiež v spoločnosti tvrdo presadzované.
Avšak obe ideológie boli spochybňované tým, že do najvyšších funkcií mocenských a silových zložiek, ako sú napríklad Republikánske gardy, Bojové roty či štyri tajné služby, boli takmer výhradne vymenúvaní najmä príslušníci menšín (okrem alavitskej menšiny aj príslušníci šiitskej sekty ismá´ílija a drúzi) na úkor sunnitskej väčšiny. Sunnitské obyvateľstvo sa cítilo oklamané, nezastúpené a vystavené tlaku úradov a represáliám bezpečnosti.
Zmena ústavy pre nástupníka
Potvrdením rodinnej a klientelistickej povahy režimu sa stala aj zmena ústavy po náhlej smrti Háfiza Asada v roku 2000. Aby sa prezidentom mohol stať jeho syn Bašár, sýrska ústava bola narýchlo novelizovaná v bode, ktorý hovoril, že prezident musí mať v čase zvolenia minimálne 40 rokov. Tento vek bol následne znížený na 34 rokov, koľko mal v tom čase práve Bašár Asad.