Píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
Všetci to dlho vieme, poznáme podoby chudoby, každá slovenská rodina má svojich nezamestnaných alebo, ako sa eufemisticky hovorí, vylúčených ľudí, čo prežili ostatných dvadsať rokov bez práce alebo na brigádach, alebo na brigádach bez práce, zle zaplatených, nezaplatených, rodín, ktoré nemajú na viac ako jednu práčku týždenne a mäso majú, iba keď je v Lidli akcia.
Bez spoločnosti
Roky sme verili, že najskôr musíme pomôcť tým, ktorí pomoc nepotrebujú. Strany nás presviedčali, že prosperita sa šíri zvrchu, steká ako voda vo fen šui fontáne na strednú vrstvu, napríklad učiteľov s platmi 600 eur. Riešili sme nepochopiteľné veci, politickú personalistiku, intrigy a záujmy, prerozdeľovanie vplyvu, budovanie krajských bášt a profilovanie ich magnátov.
Pred očami sa nám rozpadalo zdravotníctvo, školy a spolu s tým aj pocit, že spoločnosť existuje, že má zmysel za ňu bojovať a že úspech krajiny sa nehodnotí podľa počtu prototypov lietajúcich áut, aplikácií a supermarketov na hľuzovky, ale podľa miery znižovania takzvaných sociálnych rozdielov, ako ich nazývajú politici pred voľbami, aby nemuseli povedať, že žijeme v ruinách, s tisíckami rozpadnutých rodín, nie kvôli homosexuálom, ale pre neschopnosť štátu zabezpečiť svojim občanom dôstojný a normálny život.
Myšlienku spoločnosti sme odmietli ako údajný pozostatok komunizmu, evokovala nám nútený kolektivizmus, všetci sme sa mali starať o seba, každý mal vyvíjať aplikácie a úžasné patenty, mali sme byť krajinou Muska a Gatesa a Jobsa. Lenže tieto vzory sa nezrodili v polorozvojových krajinách ovládaných primitívnymi kartelmi na odsávanie našich peňazí. Narodili sa v štátoch, ktoré myšlienke spoločnosti veria, pestujú ju a venujú všetky svoje sily na to, aby ju zveľaďovali.
Tubera – čo ti šibe?
A tak nám vznikli nové getá, občas sa objavila správa, že niekde je turbekulóza, čo ti šibe, choroba z Čenkovej detí, alebo žltačka, niekde vypadlo kúrenie, nezamestnanosť neklesala pod desať percent a do pätnásť sme sa považovali za mimoriadne úspešných, samozrejme, vždy v porovnaní s Bangladéšom, lebo sme si zvykli neporovnávať sa s najlepšími. Situácia ľudí v okresoch s viac ako 20-percentnou nezamestnanosťou mala menšiu pozornosť médií ako lahôdkové supermarkety a výrobcovia hotdogov, nabehli sme si na brazílsky model sociálnej segregácie a v sobotu sme dostali po papuli.
