Nejestvuje pohodlnejšie vysvetlenie ako pocit frustrácie. Zoznámil som sa s ním ešte v pionierskom tábore, keď som sa dozvedel, že nemôžem hrať táborovú futbalovú ligu, pretože som nemal dostatočný vek.
Na metodke som prežil frustráciu z toho, že som sa nedostal do francúzskej triedy, prvej, ktorú vtedy otvárali, skončil som na nemčine a zatiaľ čo moji spolužiaci cestovali už o rok do Paríža, my sme v sebe živili ilúziu, že nemčina sa nám raz určite na niečo zíde, na niečo seriózne, týkajúce sa veľkej gymnaziálnej otázky „prípravy na život.“
Svetlá stránka života
Zároveň som, ešte skôr, ako sa na scéne objavili motivátori a kouči životného šťastia, pochopil, že s frustráciou sa dá nakladať aj konštruktívne. Rokmi sa v mojej hlave premenila na motivujúcu neurózu.
Nepôsobila ako sedatívum, ale skôr ako pokútna konštanta, nenútila ma robiť veci inak, ako sa hovorí, ani „zmeniť pohľad na svet“, ako s ľahkosťou kážu náboženstvá. Stali sme sa psychologickým párom, ja som dodával zlyhania, frustrácia ich triedila a skúmala.
Objavili sa veľké sklamania, nespokojnosť samého so sebou, rozčarovanie z menších záležitostí a neskôr, keď sa mi začal svet javiť ako dôležitý, aj z kľúčových udalostí. Frustroval ma rozpad Česko-Slovenska, neschopnosť sveta nájsť mierové riešenie pre Izrael a Palestínu, frustrovali ma výsledky volieb a neschopnosť kúpiť si oblečenie na moju výšku, cesty autobusmi cez celú Európu a hranice, nízka predajnosť kvalitnej literatúry a demetné televízne seriály.
Frustrácia sa pomaly menila na hnev a hnev na zúrivosť, no snažil som sa tomu nepodľahnúť a myslieť na „svetlú stránku života“ Monty Pythons, aj keď som bol presvedčený, že žiadna neexistuje, že takzvaná svetlá stránka života pozostáva iba z citátov Coelha a motivačných výrokov a život mi drzo otŕča iba svoju odvrátenú tvár, aby mi dokázal, že nemám na pochopenie jeho tajomstiev.