Autorka je publicistka a riaditeľka Nadácie Charty 77
Náhodou zákon, ktorý od nedávneho 1. apríla kvótami nariaďuje našim rádiám, koľko slovenskej hudby majú hrať, ukrýva v sebe závažné posolstvo. Veď naoko servilný minister kultúry ním nariadil legálne pranierovať masovo šírenú plytkosť a stupídnosť.
Ministrovu odvahu treba oceniť a nie povýšenecky intelektuálne odsudzovať. Pritom v mnohých reakciách vidím aj zvyčajnú závisť zbabelcov. Lebo odvážne odhaľovanie pokleslosti vo významnom segmente slovenskej kultúry je prvým, ako dnes pekne starosvetsky vravíme, počinom v pozdvihovaní všeobecnej kultúrnosti.
Chvalabohu, preč sú časy, keď hudbou posadnutý našinec – a kto v našom spevavom národe ňou posadnutý nie je? – musel pchať hlavu až do elektrónok, aby mu do nej zo škrčiaceho éteru prenikol Elvis Presley.
Preč sú časy, keď mladých mužov lapali policajti na burze platní pod mostom. Alebo keď režimom povolení cestovatelia výhodne kšeftovali s Bielym albumom Beatles. Alebo keď režim zakázal ešte aj skupinu ABBA, lebo podporila poľskú Solidaritu. A keď rakúsky štátny rozhlas a televízia ponúkali na západnom Slovensku aspoň predohru, keď už nie extázu a vyvrcholenie.
