Autor je matematik a pedagóg
Pred pár dňami som v konkurenčnom denníku čítal článok s titulkom „Fašizmus nezastaví matematika, ale dejepis".
S kotlebovskou obsesiou sa nestotožňujem, len mu zvyšuje preferencie, a nezaujal ma ani obvyklý útok na matematiku: ako sa jej učí priveľa (pre spresnenie, v maturitnom ročníku sa odporúča jedna hodina týždenne), ako ju v živote väčšinou nepotrebujeme a ako, naopak, potrebujeme dejepis a občiansku náuku.
Skôr mi pri čítaní napadlo, že či to nie je tak trochu inak. Či fašizmus nezastaví skôr 'matematika' ako dejepis. Ale poporiadku.
Dlhé roky počúvam, ako si musíme dejiny pripomínať, aby sa neopakovali. Ale je to ozaj pravda? Experiment, ktorý by túto tézu potvrdil alebo vyvrátil, sa urobiť nedá. Ale skúška správnosti áno.
Zoberme si druhú svetovú vojnu. Vypukla dve desaťročia po jatkách kolosálnych rozmerov, ktoré zanechali stopy v každej rodine. Na uliciach bolo ešte vidno množstvo vojnových mrzákov a tým, ktorí ostali bez fyzického zranenia, ostala v duši hlboká trauma. Nebolo treba nič pripomínať.
Aj keď vtedajší mladí vojaci boli muži v najproduktívnejšom veku, nepodarilo sa im zabrániť novej vojne. A čo nasledovalo po nej?
