Človek si zvykne na všetko, aj na smrť, hovorieva sa. Oveľa ľahšie je to v prípade, že tá smrť sa odohráva niekde ďaleko. A že to trvá už päť rokov, čo je pre človeka informačnej éry synonymom večnosti.
Európa je v kríze, opakujú politici, médiá a s nimi aj vystrašení občania. Nevieme si poradiť s miliónom, možno dvoma miliónmi utečencov. My, obyvatelia najbohatšieho kontinentu sveta, teraz nemáme čas na to, aby sme sa obzerali mimo.
Riešime vlastné „problémy“, nazeráme na mapu, kde treba postaviť najnovší plot, aby sme zastavili prílev utečencov, zvažujeme, ako čo najviac zmenšiť ich možnosti dostať sa k nám a možno nechtiac, ale o to intenzívnejšie, pracujeme na tom, aby u nás ani nechceli ostať.
A chlácholíme sa tým, že našou postupnou premenou na extrémistov tých skutočných extrémistov vytlačíme späť na okraj. Nevytlačíme, staneme sa nimi.
Viete, ako vyzerá krajina v skutočnej kríze? Z Grécka stačí len dvakrát prekročiť hranice a budete priamo v nej. Podľa štatistík posledných dní jeden človek v Sýrii zomrie násilnou smrťou priemerne každých 25 minút, zranený je každých trinásť.