Časy boli vtedy divoké, vybuchovali autá aj mafiáni, ľudia jančili v uliciach. Skíni mlátili anarchistov a naopak. Diktátor vystrájal a klamal, až sa hory zelenali, lebo ešte neboli vyrúbané. Fešáci nosili farebné saká s vyhrnutými rukávmi a ešte žil vtipný mešťan Julo Satinský.
Záľahy nových našinských aj prekladaných kníh sa predávali aj v najväčších mrazoch na drevených pultoch a kde sa dalo: na ulici, na železničnej a autobusovej stanici, v tržnici, v podchodoch. Chodila som si aj večer, kade som chcela, spoliehajúc sa na lekcie z karate, hoci ma tréner napokon vypoklonkoval, že nemám na tento šport potrebný pokoj v duši a mier v srdci. V tom čase však mohli mať pokoj v duši a mier v srdci akurát hlupáci a blázni.
A tak si idem v oných divokých časoch do bohumilej práce. Vchádzam do podchodu z Poštovej a už na elevátore ku mne dolieha mocný krik od pultu s knihami od výmyslu sveta. Vedľa paperbacku o bode G kniha o tajnej cirkvi, tantra lásky za modernou demokraciou a nad tým všetkým reve mládenec: „Próóótokoly sijónskych múúdrcov, próótokoly sijónskych múdrcov, žííídia vládnu svetom!“
Nespím, bdiem, veď kráčam ochraňovať občianske práva v duchu našej novej ústavy, aj mrzne riadne. A nad tantrou lásky trónia Protokoly sionských mudrcov, svinský, fašistami milovaný výmysel ruského samoderžavia.
