Autor je výskumníkom Hudsonovho Inštitútu vo Washingtone, D. C.
Prekvapivé odstúpenie umierneného tureckého premiéra Ahmeta Davutogla opäť otvorilo pochybnosti o budúcnosti utečeneckej dohody, ktorú v marci podpísali Turecko a Európska únia.
Či už však bude napredovať, alebo nie, táto dohoda je len jedným aspektom širšieho turecko-európskeho vzťahu. A vo svetle politického vývoja v Ankare aj v Bruseli je najvyšší čas prehodnotiť, ako by takýto vzťah mal vyzerať.
Kancelárka Angela Merkelová pod vnútroštátnym tlakom, aby urobila niečo s utečeneckou krízou, podvolila sa sérii požiadaviek despotického prezidenta Turecka Recepa Tayyipa Erdogana v rámci handlovania za utečeneckú dohodu.
K týmto požiadavkám patril – popri šiestich miliardách eur a zavedení bezvízového cestovania do Európy pre tureckých občanov – aj sľub otvoriť novú kapitolu v dlho odkladanom prístupovom procese Turecka do Európskej únie.
Nádeje sa nenaplnili
Vyhliadka na prijatie Turecka je ešte vždy vzdialená, takže Merkelovej sľub sa považoval za v zásade symbolické gesto, ktoré pomohlo osladiť túto dohodu pre Erdogana.
Vzhľadom na vývoj v krajine za jeho vlády a na neobľúbenosť Turecka v Európe však toto gesto bolo aj tak veľmi nešťastné. Je čas navždy kandidatúru Turecka do EÚ zaraziť a seriózne zvážiť alternatívy.
Hoci Turecko sa prvýkrát uchádzalo o členstvo ešte v predchodcovi EÚ - Európskom hospodárskom spoločenstve - v roku 1987, až v roku 2005 sa začali dlhé, vlečúce sa rokovania. Kandidáti na členstvo v EÚ musia spĺňať detailný zoznam pravidiel rozdelených na 35 kapitol o rôznych záležitostiach, od voľného pohybu tovarov cez nezávislosť justície až po štandardy súťaže.
Každú kapitolu možno otvoriť a zatvoriť (keď kandidát spĺňa požiadavky) so súhlasom všetkých členských štátov EÚ. Dosiaľ sa Turecku podarilo otvoriť pätnásť kapitol a uzavrieť len jednu jedinú.
