Autor je sociológ a politik
Nemám nič proti mnohým grantom, dotáciám, sponzoringu. Vážim si ľudí z mimovládnych organizácií, neziskoviek, spolkov, svojpomocných organizácií, teda profesionálnych občanov – tých, ktorí sa živia v inštitúciách občianskej spoločnosti užitočnou prácou. Užitočnou pre druhých a spoločnosť.
Profesionálni občania však sú – mali by byť – iba nepatrným torzom občianskej spoločnosti. Jej sila a zmysel sa formuje „celoplošne“ a v akcii, dobrovoľne, zdarma... a s rizikom. Áno, aj vo vlakoch, na športových podujatiach, pri verejných vystúpeniach neonacistov, pri povodniach a podobne.
Čakanie na to, že následky rasového, etnického, národnostného násilia a sociálnych nepravostí za nás vyrieši napríklad Kaliňák alebo Fico, či nejaké nadácie, je čakaním na Godota. Alebo čakaním na chvíľu, keď „voda bude privysoko a času málo“, aby som parafrázoval posledný film Deža Ursinyho.
Napríklad: Ak bude v Bratislave 25. júna viac neonacistov a futbalových chuligánov ako ich odporcov, máme, čo si zaslúžime. Treba sa im postaviť nie na odľahlom námestí, ale rovno – zoči-voči. Napríklad po celej trase ich pochodu na „povolené“ zhromaždisko. Každý sám za seba a všetci pospolu.
V novembri '89 ľudia na pražských námestiach skandovali „Máme holé ruky!“. Máme ich také aj teraz. Nemali by sme však čakať na chvíľu, keď nám prídu povolávacie rozkazy. A už vôbec nie, keď ich bude podpisovať napríklad Kotleba.
Autor: Fedor Gál
