Autor je redaktor MF DNES
Je to len rozvod, nič viac, nič menej. Navyše rozvod, po ktorom sa Veľká Británia od Európy neodsťahuje, a Európska únia sa neodsťahuje od Veľkej Británie. Je to rozvod do značnej miery zbytočný, asi tak, ako keď jeden z manželov v slabej chvíli podá žiadosť o rozvod a potom sa sám snaží manželstvo zachrániť.
Premiér David Cameron sa ukázal ako slabý a neschopný politik, ktorý neuniesol ťarchu zodpovednosti premiéra veľkej európskej krajiny.
Referendum do značnej miery vyhlásil preto, aby sa udržal na čele svojej vlastnej Konzervatívnej strany, vyhlásil ho na nátlak svojich odporcov a potom sám nebol schopný viesť kampaň tak, aby Veľkú Britániu v EÚ udržal.
Napokon, niet sa čo čudovať, pretože vždy sa proti jeho proeurópskym argumentom postavila otázka: „Tak prečo ste to referendum vyhlasovali?“
Otázka, na ktorú David Cameron počas celej predreferendovej kampane nenašiel jednoduchú a zároveň zrozumiteľnú odpoveď, najmä potom, čo so zvyškom Únie žiadne skutočné ústupky Veľkej Británii nevyrokoval. Opäť preto, že ak mala Únia zostať pohromade, nemohla Londýnu ustúpiť viac, než ustúpila.
Predvídavý de Gaulle
Rozvod je, samozrejme, nepríjemná vec, a to aj keď sa z dvadsaťosmičky odlúpne len jedna krajina, no v prípade Veľkej Británie krajina dôležitá, ba dokonca pre Európu zásadná.
Nič, čo by bolo porovnateľné s Grónskom, ktorého odchod z Únie takmer nikto v Európe, azda s výnimkou rybárov, nezaznamenal, alebo so Svätým Bartolomejom, maličkým francúzskym ostrovom v Karibiku, ktorý málokto dokáže nájsť na mape a ktorý už v Únii tiež nie je.
Británia bola pre Európsku úniu zásadná, hoci jej účasť na európskej integrácii nebola vôbec takou samozrejmosťou, ako by sa mohlo zdať.
Londýn nielenže nie je zakladajúcim členom Európskeho spoločenstva, ale dokonca si na začiatku 60. rokov založil akýsi „trucpodnik“, Európske združenie voľného obchodu.
Vstup Veľkej Británie do Únie bol v 60. rokoch dvakrát vetovaný, a to nikým menším ako francúzskym prezidentom Charlesom de Gaulleom.
Veľký francúzsky štátnik bol možno predvídavejší, než sa vtedy zdalo, pretože očakával, že Veľká Británia bude v európskej integrácii problémovým prvkom, čo sa ukázalo aj v nasledujúcich desaťročiach ako správny odhad.
Člen s výnimkami
Keď sa v prvej polovici 70. rokov Veľká Británia (paradoxne za konzervatívcov) stala členom vtedajšieho Európskeho spoločenstva, tak hneď nasledujúca vláda, labouristická, vyhlásila referendum o vystúpení.
Vtedy ešte Briti hlasovali za zotrvanie v EÚ. Ďalšia história Veľkej Británie v EÚ je zoznamom rôznych ostrovných výnimiek, ako napríklad neplatnosti Európskej sociálnej charty pre britských pracujúcich, neprijatie eura, nepríslušnosti k Schengenu a v neposlednom rade i takzvaného „britského rabatu“, vďaka ktorému Veľká Británia od roku 1984 dodnes platí do rozpočtu Únie o dosť menej, ako by vzhľadom na svoju veľkosť a hospodársku výkonnosť mala.
