Londýnčan podišiel k stolu a začal posielať skupinu zákazníkov domov. Ich angličtina sa mu nezdala. „Nezaujíma ma, či tu robíte právnikov, alebo lekárov, len choďte preč!“ Návštevníci pubu sa vo svojom nárečí ohradili, že sú predsa Welsania.
Dievča v autobuse spolucestujúci napomenul, že teraz pôjde, odkiaľ prišla. Len tak, nahol sa cez uličku a povedal si svoje. Ona odpovedala, že sa tu narodila. „Ale nevyzeráš,“ uzavrel.
Od vyhlásenia výsledkov sa rozmohol takýto small talk v podnikoch, v doprave, v kanceláriách. Poľské čašníčky posielajú baliť si kufre. Rumunských školákov vyzývajú nápismi na toaletách. Pokrikujú po ženách v šatke, po ľuďoch s tmavšou pleťou. Niežeby to nikdy predtým nebolo. Kto aspoň jedno leto čapoval pivo v UK, si to dobre pamätá. Ale piatkové výsledky referenda odrazili poklop.
Kolegom, ktorí majú druhov a družky z krajín EÚ, hovoria iní kolegovia, potľapkávajúc ich po pleci, že volili brexit, ale „nie je to osobné“. Schránky v niektorých štvrtiach zaplnili odkazy posielajúce domov „poľskú zberbu“.
