Miroslav Beblavý je nezaradený poslanec NR SR (zvolený za Sieť), Martin Dubéci je analytik a aktivista
O nebezpečenstve, ktoré predstavuje Marian Kotleba, sa hovorí veľa. V skutočnosti je však len menej prijateľnou časťou dvojice, ktorá ohrozuje budúcnosť Slovenska. Jeho silnejším partnerom je „chrumkavý“ Andrej Danko.
V slovenskej politike sa za posledný rok odohrali dve veľké zmeny, o ktorých sa veľa rozpráva, ale ich dlhodobé dôsledky málokto doceňuje.
Prvou je parlamentný nástup extrému, aký predstavuje Kotleba, ale do veľkej miery aj Kollár. V slovenskej politike už vyše 20 rokov vždy súťažili dva bloky. Ich zloženie sa menilo, ale vždy boli dva. Ktorý z nich získal väčšinu, vládol. Mečiar, Dzurinda, Fico...
Súčasťou týchto blokov bývali rôzne pofidérne strany aj osobnosti, ale každá strana bola prijateľná aspoň pre jeden z týchto blokov a zároveň tieto bloky mali v kľúčových otázkach podobnú hodnotovú základňu.
Pravica sa radikalizuje
Extrémisti v parlamente však znamenajú, že žiadny blok nezískal dosť. „Vlastné“ hlasy už nestačia a vládne tak blok, ktorý dokáže na svoju stranu získať dostatok hlasov „z druhej strany barikády“.
Druhou zmenou je, že to, čo sme tradične nazývali pravicou, sa buď samozničilo, alebo opustilo hlavný prúd politiky a radikalizuje sa. Stredový priestor a úlohu jazýčka na váhach tak namiesto KDH či Mosta prevzal Andrej Danko a jeho Slovenská národná strana.
Radikalizácia sa zatiaľ nevypláca. Súčet hlasov bloku OĽaNO a SaS sa od volieb reálne nehýbe (medzi 20 a 24 percentami), a to napriek spolupráci ostatných pravicových strán so Smerom, zatiaľ chýbajúcej novej konkurencii a napriek megakauze Kaliňák. Je navyše veľmi otázne, aká pevná je aj táto podpora. Dnes súťažia o voliča s extrémom, nie s hlavným prúdom.
V hlavnom prúde zostali mŕtva Sieť a Most-Híd, ktorý má len obmedzenú schopnosť osloviť priemerného slovenského voliča. Preto sa v tomto priestore pohodlne usadil Andrej Danko, ktorý je jediným skutočným víťazom povolebných prieskumov (z 8 na 14 percent).
Súťaž a spolupráca
Slovenská pravica vždy stavala na tom, že na rozdiel od nacionalisticko-populistických strán nepotrebuje na zostavenie vlády ani 40, ani 30 a dokonca ani 20 percent pre jednu stranu.
Naopak, Mečiar aj Fico museli mať aspoň 30 percent, aby vládli, no ani to im nemuselo stačiť. Dôvodom bolo, že na pravej strane bolo viacero strán, ktoré súťažili, ale boli zároveň vzájomne prijateľné. Nacionálnym populistom takíto partneri chýbali alebo ich aspoň bolo menej.
