Paradox šéfa SNS a parlamentu Andreja Danka je, že nemôže volať po slušnosti, štandardnosti či (nových) pravidlách niekto s úplne skreslenými predstavami, čo sa v liberálnej demokracii smie a čo nie.
Výpočet schôdzí a situácií, keď rokovanie parlamentu spestrovali transparenty, bannery a pod., usvedčuje predsedu NR SR nielen z deficitu inštitucionálnej pamäti, ale najmä z ťažkej neliberálnej úchylky, respektíve z gravitovania k odlišnému typu režimu, než aký tu máme po novembri 1989.
Demokrat totiž vie, že akokoľvek sa mu nepáčia formy opozičnej politiky, musí ju strpieť.
Bodom, kde môže (musí) predseda Národnej rady zasiahnuť, je až násilie, resp. vyzývanie na násilie. Ak si červenú čiaru posúva podľa svojho a v mene „poriadku“ do opozičnej politiky – a obliekania! – zavádza reštriktívne kroky, tak je zrelý na odvolanie.
Povýšenie osobného dopytu po „dôstojnosti“ či „nerobení teátra“ nad slobodu prejavu je znak autoritatívneho politika, ktorého treba hnať z ústavnej funkcie aj s jeho úchylkou.
