To kúpalisko je v Bytči stále. Ale volajú ho odjakživa plaváreň. Aj ten bufet je tam. V lete tam čapujú pivo a predávajú malinovku. Od polovice augusta, keď sa podľa miestneho zaužívaného pravidla „Vavrinec vyšťal do vody“, sa už kúpe menej, no o to viac sa mudruje o živote.
V ten deň Jožo do seba prevrátil orosený pollitrák piva a kývol rukou, aby si objednal ďalší. Ale náladu mu to nezlepšilo.
„Tak čo, zase?“ spýtala sa ho s účasťou bufetárka.
„Zase. A zdá sa, že definitívne,“ povedal Jožo. „Hnusná rachotina. Robota stojí a prémie sú v ťahu. Toto leto je celé na prd.“
„To teda je,“ súhlasila bufetárka. „A kde si ho nechal?“
„Na poli. No kde inde? Veď sa tým nedá pohnúť. Zdochlo to tam a už ani ťuk.“
„To je ruská mašina?“
„Ruská.“
„A nespýtaš sa hentých?“
Bufetárka kývla hlavou k hlúčiku pri stole na kraji.
Sedeli nad pivami, mali na sebe sovietske vojenské uniformy a tvárili sa, že nevidia, ako na nich všetci nenávistne zazerajú.
Na druhej strane rieky mali tábor, osadenstvo stola tvorili odvážlivci, ktorí si potajme odbehli na pár pív. A vodiek, pochopiteľne.
„Prečo by som sa tých smradov mal niečo pýtať?“ nechápal Jožo.
„Lebo sú to kombajnisti,“ odpovedala bufetárka.
„Ako vieš?“
„Hovorili to. A majú pod uniformami montérky. Zobrali ich do tankov rovno z poľa.“
Bolo to horúce leto. Na poliach stáli pokazené kombajny a okrem nich po celom Československu ruské tanky, ktoré tu nikto nechcel. Písal sa rok 1968.
Jožo sa s Rusmi nemienil vybavovať. Nikto s nimi nechcel mať nič spoločné. Nikto s nimi nehovoril ani sa na nich nedíval. Iba ak hnusne a nevraživo.