Hoci by sa zdalo, že k dňu sovietskej okupácie ČSSR sa už povedalo všetko, aktualizačných znamení (momentov) akoby s plynúcim časom skôr pribúdalo.
Krymsko-ukrajinské deje aktualizujú 21. august nielen „trvalou udržateľnosťou“ imperiálnych chutí Ruska. To je triviálne. Na procese československej normalizácie, do ktorej sa bleskovo prepadla vlna počiatočnej podpory Dubčeka a spol., sa manifestuje aj čosi iné: Ustupovať násiliu je najhoršia, resp. vždy zlá voľba.
Ako leitmotív k výročiu sa to priam pýta vo chvíli, keď Fico – aj so Zemanom i Orbánom – sa chystá na „Dialóg civilizácií“. Podujatie na Rodose organizuje pre európskych „chápačov“ Putina každý rok oligarcha Jakunin (na sankčnom zozname USA).
Preludu, že s agresorom sa treba rozprávať, treba ho len počúvať, „porozumieť“ a chápať jeho obavy, prepadlo po okupácii aj Dubčekovo politbyro, keď – isteže pod nátlakom – podpísalo tzv. moskovské protokoly. (Okrem Františka Kriegela.)
Námietka, že prím v rozhodovaní zohrali ich ďalšie politické kariéry, je už aj zrkadlom, v ktorom sa zlá voľba ukázala do roka a do dňa. (Takmer všetci degradovaní.)