Autor je teoretik a lektor umenia, zaujíma sa o štúdie postkolonializmu. Momentálne pôsobí vo viedenskom mumok-u
A odpoveď tu padne hneď na úvod – áno, má. Slovenská spoločnosť, respektíve aj iné postsocialistické spoločnosti, v súčasnosti koncipované vlnou antiislamizmu, boli a sú súčasťou európskej koloniálnej a postkoloniálnej histórie.
Samozrejme, v inej forme ako postkoloniálne mocnosti, ale kapitál pochádzajúci z brutálneho minulého a súčasného drancovania v rámci svojej cirkulácie vždy hral viac alebo menej dôležitú úlohu aj v ekonomike krajín, ktoré sa nie priamo podieľali na koloniálnych ťaženiach.
Dobrovoľný východný blok
Väčšina slovenských elít rázne odmieta akúkoľvek súvislosť s minulými a súčasnými koloniálnymi ambíciami, a zrejme v kontexte vlastných predstáv etnickej a rasovej nadradenosti prehliada jeden fakt – súčasný diškurz k utečeneckej kríze, koncipovaný najmä z pohľadu ekonomických nemožností, vychádza zo svojho ideologického a mentálneho predvoja.
Zo svojej historickej pozície teda Slovensko a krajiny združené v súčasnom ťažení proti utečencom nemajú také ekonomické možnosti participácie na riešení krízy ako dominantné “staré” európske demokracie. Mentálne a ideologicky však vždy plne participovali na európskych alebo západných rasistických, antiislamistických alebo antisemitských štruktúrach.
Nakoniec je pre oblasť bývalej monarchie vlastná história antirómskeho rasizmu, v súčasnosti v rámci utečeneckej krízy odsunutého na vedľajšiu koľaj. Bol to vlastne miestny antiromaizmus, ktorý od 90. rokov predznamenával to, čo dnes pozorujeme v intenzívnejšej forme ako konflikt medzi pôvodnou a novou EÚ.
Avšak s rozdielom novonadobudnutého sebavedomia jednotného postupu krajín bývalého sovietskeho bloku. To, čo sovietsky socializmus držal vo východnej Európe pohromade násilím, modernistický východoeurópsky rasizmus prepojil na báze dobrovoľnosti.
