Tomáš Petráček, Církev, tradice, reforma (Odkaz Druhého vatikánského koncilu), Vyšehrad 2016
Koncil, ktorý pred päťdesiatimi rokmi zmenil tvár katolíckej cirkvi, mnohí považujú za internú záležitosť jednej z náboženských inštitúcií. Spôsob, akým sa globálne organizovaná cirkev vyrovnala s moderným svetom, však zaujme aj nábožensky neutrálnych záujemcov.
Ide o odveký konflikt transcendentnosti a obyčajnosti, nadčasových ambícií a historicky podmienenej reality.
Alebo ak chcete ešte múdrejšie: o napätie medzi kontinuitou a diskontinuitou.
Chvála slobodného uvažovania
V osobe Tomáša Petráčka česká katolícka cirkev opäť ukazuje, že jej intelektuálne nadané „ľudské zdroje“ sú prekvapivo bohaté.
Petráček je vo veci angažovaný, je katolíckym kňazom. Pred vstupom do seminára stihol na Karlovej univerzite vyštudovať históriu a etnológiu. Doktorát získal v oblasti hospodárskych a sociálnych dejín.
Teologickú a cirkevnohistorickú kompetenciu prehĺbil pobytmi na švajčiarskych, nemeckých a talianskych univerzitách.
Neskrýva sa v univerzitných kabinetoch. Rád glosuje historické súvislosti, ktoré v spoločenskej polemike v Česku stále vyvolávajú napätia. Raz politické, inokedy viac kultúrne alebo hodnotové.
Od českých katolíckokonzervatívnych kruhov si už stihol vyslúžiť označenie „druhý Halík“. Neprajníci, ktorí cirkevné dejiny čítajú inak (a radi povzbudia svojho nábožného ducha latinskou bohoslužbou) pomedzi riadky - alebo priamo v nich - Petráčka označujú za arogantného akademika bez sebareflexie, protekčné dieťa a samoľúbeho propagátora módnych teologických trendov (to sa rovná smrteľnému hriechu).