Najskôr ho zvalil na zem a dlho do neho všetkou silou kopali. Potom si vymysleli skvelú hru. Každý mu môže strčiť do análneho otvoru toľko fliaš od piva, koľko ich sám vypil. Neboli to žiadni trochári. Pred akciou sa občerstvili značne.
Reval. Potom čoraz menej. Ale žil ešte aj vo chvíli, keď sa ho štyria kamaráti pokúšali zapáliť. Lenže nemali poruke žiadnu poriadnu horľavinu. Bez nej im nechytil.
Otrávený neúspechom vzal jeden zo skupiny obrancov tradičnej ruskej rodiny kameň a rozmlátil ním hlavu dvadsaťtriročnému mužovi tak, že ho nedokázali identifikovať ani rodičia.
Stalo sa to pred tromi rokmi v ruskom Volgograde. Jediným motívom vraždy bolo priznanie mladíka, že namiesto dievčat má rád chlapcov. Jeho dovtedajších kamarátov to najskôr rozosmialo, potom rozzúrilo. Rus a gay? Takto to nemohli nechať.
Lovci modrej krvi
Spomenula som si na túto príhodu tento rok v lete, keď mi zavolal môj starý známy, hovorme mu napríklad Igor. Že je homosexuál, viem od roku 1997. Vtedy slúžil v ruskej armáde, zo základne v Severnom Osetsku strieľal rakety zem-zem na hlavné čečenské mesto Groznyj ovládané rebelmi a večer zmätok vo svojej rozháranej duši zapíjal vo vladikavkazských kaviarňach. Stakany vodky do neho padali takou rýchlosťou, že sa mi to tempo zdalo veľké aj na dôstojníka ruskej armády.
Spriatelili sme sa. O dva roky neskôr sme sa v Moskve zišli, mal priateľa a rodičov dokázal po niekoľkých mesiacoch usilovného boja presvedčiť, že sa s jeho orientáciou fakt nedá nič robiť.
Chodil do gayklubov, ktorých je v ruskej metropole dostatok, ale nezúčastňoval sa na žiadnych politických akciách za práva homosexuálov. Zdalo sa mu, že ich má dosť. Že nikoho neobťažuje a nikto neobťažuje jeho. Občasná nadávka sa dá vydržať.
Teraz v júli sa ozval. „Ide mi o život,“ povedal. „Keď nie o život, o zdravie určite.“ Urobil osudovú chybu.
