Autor je pracovník Historického ústavu SAV
V posledných rokoch sa slovenskí vedci v súlade s celosvetovým trendom začali intenzívne zaujímať o hodnotenie svojich výstupov. Slovenská akadémie vied (SAV) investuje na naše vedecké pomery obrovské množstvo financií do akreditácie zahraničnými odborníkmi, vznikajú rozličné štúdie hodnotiace výkony vedcov a podobne.
Stala sa z toho akási hystéria, ktorá prerástla do absolútnej adorácie tabuliek, rebríčkov či grafov, a z donedávna relatívne neznámych skratiek ako WoS (Web of Science), ERC (European Research Council) či CC (Current Contents) sa stali zaklínadlá majúce takmer nadprirodzené vlastnosti.
Zodpovední politici pri znižovaní rozpočtu SAV často argumentovali, že táto inštitúcia nedosahuje vynikajúce vedecké výsledky, a teda si vlastne nezasluhuje verejné peniaze. Tak sa im akadémia rozhodla hodnotením dokázať opak.
Pohladkané ego vedcov
Hodnotenie vedcov zahralo veľmi dobre na naše egá. Po dvadsiatich piatich rokoch živorenia je pomerne pochopiteľné, že prísľub „objektívneho“ hodnotenia zaberie.
Človek sa dlhodobo snažil a pracoval viac ako kolega z iného ústavu či oddelenia, tak za to celkom logicky očakáva odmenu. Navyše byť vyhlásený za špičkového vedca na Slovensku by pohladkalo ego asi každému. Aspoň nejaké spoločenské uznanie!
Obávam sa však, že nám vedcom unikol pri tejto honbe za excelentnosťou jeden veľmi zásadný problém. Naša politická elita, a to na celom spektre od ľavice do pravicu, používa argument o katastrofálnom stave nášho výskumu iba ako výhovorku a prostriedok na rozdelenie vedcov.
Sľubujú nám: „Pridáme, keď budete mať lepšie výsledky.“
