Ahmed Al Faqi Al Mahdi – aké príznačné meno – stál začiatkom júla 2012 pred mešitou Sidi Jaha v Timbuktu v Mali. Niektorí si to možno pamätáte, Al Mahdi a jeho negramotní spoločníci, vyzbrojení baranidlami a proroctvami o konci sveta, zničili v púštnom meste niekoľko svätýň zapísaných do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Al Mahdi so svojimi spolubojovníkmi z Ansar Edin a al-Káida Magreb verili, že vyrazením vstupných dverí mešity sa do sveta vyrútia vojny, sucho a krízy. Zničením vstupu do mešity tak chceli urýchliť príchod posledného súdu.
Spomenul som si
Svojimi činmi prispeli „iba“ k zničeniu deviatich chránených mauzóleí „mesta 333 svätých“. Timbuktu bolo v 15. a 16. storočí duchovným a intelektuálnym centrom islamu v Afrike.
V minulosti bola jeho mystická univerzita považovaná za exotickú vstupnú bránu k poznaniu islamskej kultúry. Od roku 2003 sú zbierky rukopisov z Timbuktu predmetom medzinárodného výskumu zameraného na šírenie písaného slova a teologických špekulácií v tejto časti Afriky.
Mauritánsky režisér Abderrahmane Sissako zobrazil ohrozenie kultúrneho dedičstva islamu džihádom vo filme Timbuktu, ktorý mal premiéru v Cannes v roku 2014, kde získal Cenu ekumenickej poroty.
Film rozpráva udalosti zo začiatku desaťročia, keď do Timbuktu prišli príslušníci sekty al-Kaída Magreb a narazili na odpor domáceho islamského obyvateľstva, ktoré odmietlo šaríu a prítomnosť teroristov.
Richard Sulík nedávno uviedol, že islam nie je kompatibilný s našou kultúrou. Spomenul som si na Timbuktu, na zničené rukopisy a stavby, ale aj na Baalov chrám v Palmýre zničený Islamským štátom minulý rok a popravu riaditeľa múzea v Palmýre Chaleda Assada, ktorý odmietol z mesta odísť. A spomenul som si na zábery odpálenách sôch Budhu v Bamijáne v Afganistane, zničené v roku 2001 na príkaz Mohameda Omara, ktorý neskôr ušiel spojencom na motorke.
A spomenul som si aj na zničenie Notre Dame francúzskymi revolucionármi, snahy barcelonských republikánov zničiť Sagradu Famíliu, ktoré pripomína Orwell, do povetria vyhodené chrámy v boľševickom Rusku a horiace synagógy v nacistickom Nemecku.
A rád by som pána Sulíka poopravil, aj keď mám pocit, že je už zrejme neskoro.
“Jedna zábavná šou v Česku náhodným pýtaním zistila, že zaujímavá časť Čechov zásadne odmieta, aby sa v českom jazyku začali používať arabské číslice.
„
Kto túži po jednote
Neexistuje niečo také ako jeden islam, jedno kresťanstvo a neexistuje niečo také ako jedna kultúra. Každý, kto povie, že žijeme v spoločnostiach vyznačujúcich sa jednotou, to vraví buď z nevzdelanosti, ľahkovážnosti, alebo úmyselne.
Európska spoločnosť a európska kultúra sú výnimočné práve tým, že sa definujú ako pohyb proti jednote, ktorú budovali cirkvi, boľševici a nacisti.
Túžba po jednote totiž nie je to isté ako vyznávanie spoločných hodnôt a životného štýlu.
Po náboženskej a spoločenskej jednote dnes túžia stúpenci milenaristickej utópie Islamského kalifátu, zatiaľ čo my ľudia západných kultúr ašpirujeme vo väčšine prípadov na otvorené spoločnosti s miliónmi príbehov a hypotéz.
S výnimkou hlupákov, ktorí si píšu na sociálnych sieťach mená v azbuke a nadávajú slovenskému medailistovi z Ria Matejovi Tóthovi za to, že kritizoval ruský doping.
Richard Sulík sa bude možno čudovať, no islam je s kultúrou vysoko kompatibilný.
