Autor je analytik Českého rozhlasu, donedávna jeho spravodajca v Bruseli
Môžeme sa stokrát dovolávať toho, že naše krajiny sú v Európskej únii už viac ako dekádu a nemali by sa označovať za „nové“, teda nie celkom plnoprávne. Potom však príde na Slovensko Holanďan Frans Timmermans, prvý podpredseda Európskej komisie, jeden z najmocnejších mužov v Bruseli. Sedí na ministerskej schôdzke a jej predsedajúci, štátny tajomník Ivan Korčok, mu omylom zabudne dať slovo.
Vzápätí sa ospravedlní, ale to už Timmermans s namosúreným pohľadom nechce povedať vôbec nič. O chvíľu sa zdvihne, odmietne prísť na tlačovú konferenciu, kde pritom vždy vystupuje predsednícka krajina Únie spolu s Komisiou, a zmizne späť do Bruselu.
Jeho spolupracovníkom je to trápne a slovenským kolegom sa ospravedlňujú. Sami hovoria, že napríklad vo Francúzsku by si Timmermans niečo podobné nedovolil.
Zlatý Barroso
Táto historka, ktorú rozprávali diplomati, niečo vypovedá o súčasných pomeroch v Európskej únii a zvlášť v Európskej komisii. Keď hovoríme o tom, ako by sa fungovanie Únie malo zmeniť, väčšinou počujeme úvahy o „veľkých“ veciach: o nutnosti ďalšej integrácie eurozóny, posilnení spoločného boja s terorizmom alebo napríklad o zmene pravidiel na voľný pohyb pracovníkov. Niektorí chcú viac integrácie, iní menej.
Summit v Bratislave bude v tomto smere štartovým výstrelom, konkrétne nápady majú byť hotové na jar. Ale prečo namiesto budúcich vízií, z ktorých nie všetky sú reálne, nezačať s niečím síce menej vznešeným, ale nie menej podstatným? V centre Únie, aj priamo u nás.
Najskôr k tomu „Bruselu“. Kto by bol povedal, že budeme ešte nostalgicky spomínať na bývalého predsedu Európskej komisie Josého Manuela Barrosa! Tomu dnes mnohí vyčítajú to, že začal pracovať pre banku Goldman Sachs.
Faktom však je, že ako predseda Komisie mal síce blízko k silným štátom, ale dokázal svojmu úradu vtlačiť jedno z jeho základných poslaní: byť nestranným orgánom, ktorý, aspoň v tom podstatnom, meria viac-menej všetkým rovnako.
Spomeňme si napríklad, ako sa Barroso v roku 2009, v čase najhlbšej finančnej a hospodárskej krízy, tvrdo postavil proti protekcionistickým nápadom vtedajšieho francúzskeho prezidenta Sarkozyho, ktorý požadoval návrat automobilového priemyslu do svojej krajiny. Barroso vtedy obhajoval záujmy Slovákov aj Čechov, dvoch automobilových veľmocí.
“Kto nadáva na bruselských úradníkov a ich údajne príliš veľkú moc, mal by tiež dodať, že chce koniec jednotného trhu.
„
Potrebujeme byrokratov
Dnešná Európska komisia je iná. Jej najmocnejší členovia spolu s europoslancami naskočili na fikciu o politickej Komisii, ktorá sa prestáva správať ako úradnícky orgán, strážca zmlúv a čestný arbiter a tlačí vlastnú politickú agendu. So všetkými dôsledkami, ako je rozoštvávanie štátov medzi sebou, ako to vidíme v utečenecké kríze. Lídri krajín Únie by sa proti politizácii Komisie mali postaviť, najlepšie už v Bratislave.
