Na maďarskom referende je pôvabné, že dopadlo tak, aby si jeho výsledok mohol každý interpretovať podľa svojej chuti. Dá sa povedať: „Maďari jednoznačne odmietli utečenecké kvóty, no referendum nie je platné pre nízku účasť.“
Ale rovnako je možné konštatovať: „Maďari neprejavili záujem o Orbánovo referendum, no tí, čo sa zúčastnili na hlasovaní, povedali kvótam jasné nie.“
Oba výroky sú pravdivé, vlk sýty, ovca celá a Orbán spokojný. Aspoň naoko, hoci nemá veľa dôvodov. Už v predtuche, že sa nepodarí dosiahnuť 50-percentnú hranicu potrebnú preto, aby hlasovanie platilo, vyslal maďarský premiér niekoľko posolstiev.
Agitoval, strašil moslimskou Európou, citovo vydieral občanov, že referendum „bude hovoriť o stave maďarského národa a jeho kvalite“.
Najdôležitejším signálom však boli preventívne vyhlásenia, že aj keby bolo referendum neplatné, vyšle jasný signál, ktorým sa bude maďarská vláda riadiť. Orbán dokonca zašiel tak ďaleko, že prisľúbil svoje odstúpenie v prípade, že by voliči v referende utečenecké kvóty neodmietli. Vedel veľmi dobre, že týmto výrokom vlastne nič neriskuje.
