Je 28. september a riaditeľ americkej FBI James Comey sedí na vypočutí pred komisiou Kongresu Spojených štátov.
Politikom s rôznymi postojmi rozpráva, že hackeri pravdepodobne z Ruska testovali možnosti útoku na hlasovací systém amerických prezidentských volieb. Skúšali, či sa dokážu dostať k databázam voličov vo viacerých štátoch.
Len nedávno predtým sa na verejnosť dostali ukradnuté citlivé údaje z Pentagonu a Bieleho domu alebo útočníci napadli antidopingovú organizáciu a zverejnili zdravotné záznamy viacerých športovcov.
Všetky tieto útoky odborníci aj americké úrady spájali s Putinovou krajinou. Niekedy dokonca priamo ukázali na ruskú vládu a aktivitu vládnych či aspoň vládou podporovaných útočníkov. Dávalo by to zmysel: ak by za útokmi stáli bežní kyberzločinci, dostali by sa s relatívne veľkými nákladmi k údajom, ktoré sa na čiernom trhu nedajú práve najlepšie speňažiť.
No štátu – obzvlášť nepriateľsky naladenému k západnému kultúrnemu okruhu - by sa získané informácie pri výkone zahraničnej politiky hodili.
Zničiť pravdu
Ak chce nejaký štát spôsobiť problémy svojmu oponentovi, má dnes aj rozumnejšie prostriedky, ako poslať niekam brigádu tankov. A riskovať, že po smrti vojakov prevalcuje politiku verejná mienka v domácej krajine.
Môže radšej siahnuť po iných nástrojoch a spôsobiť problémy v cieli aj bez toho, aby riskovali životy vlastných občanov. Stačí na to využiť moderné technologické prostriedky, ktoré nevyzerajú hrozivo v televízii, a predsa dokážu spôsobiť vážne problémy.
Môže siahnuť po informačnej a kybernetickej vojne. Napríklad ako krajina, ktorá s tým má bohaté skúsenosti.
„Rusko má dlhú históriu využívania informácií ako vojenského a politického nástroja,“ píše v analýze pre magazín The Conversation politológ Ryan Maness. „Domáce praktiky cenzúry siahajú už do počiatkov komerčných novín v neskorých rokoch industriálneho Ruska. A do oveľa sofistikovanejšej formy sa rozvinula v časoch sovietskej éry.“
