Sedela v rohu a nepovedala ani slovo. Keď sme skončili s bieloruským disidentom Mykalajom Statkevičom náš prvý rozhovor, sympatickú ženu s elegantným šálom a dokonalým zostrihom mi predstavil: „To je moja dobrá, tichá a trpezlivá žena Marina,“ usmiali sa tej charakteristike obaja.
Zišli sme sa potom počas ich pražského pobytu ešte niekoľkokrát. Marina vždy zostávala v ústraní. Napriek tomu bola tou najdôležitejšou osobou. Mykalaj je totiž bez nej trochu bezradný.
Pritom boli od seba odlúčení na dlhé roky. „Bol som unikátny väzeň - kedykoľvek ma mohli prepustiť, keby som napísal tri slová: Lukašenko, prepusti ma. Ja som ho o milosť nikdy nepožiadal,“ hovorí tak trochu smutne jeden z vodcov bieloruskej opozície, vojak, kandidát na bieloruského prezidenta a organizátor nespočetných pouličných protestných akcií Mykalaj Statkevič.
Možno mu je ľúto tých rokov, ktoré nestrávil s Marinou, ale pokoriť sa pred Alexandrom Lukašenkom nechcel za žiadnu cenu.
Marina Adamovič nerada hovorí s novinármi. Na rozdiel od manžela je introvertka. Zoznámili sa začiatkom 90. rokov minulého storočia. Mykolu práve prepustili z armády. „Získal si ma svojou absolútnou statočnosťou a dôstojnosťou. Je to neuveriteľný človek, nikoho jemu podobného nepoznám,“ hovorí Marina.
Rozhodli sa žiť vedľa seba bez zbytočných oficialít a dokumentov. Lenže po prezidentských voľbách v roku 2010 Statkeviča zatkli a odsúdili na šesť rokov žalára.
„Pretože sme neboli oficiálne zosobášení, zakázali nám návštevy. Vzali sme sa 20. decembra 2011 v šklovskej nápravnej kolónii č. 17. Celý ceremoniál trval tri minúty,“ hovorí Marina a opäť odbehne. Tentoraz, aby osobne zabezpečila manželovi horúci čaj.
Mykalaj Statkevič sa chystá na ďalšie z vystúpení, ktorých má počas svojho pražského turné množstvo. Marina dohliada na to, aby prechladnutý Mykalaj dodržiaval pitný režim. Je praktická a pragmatická. Na svadbu v lágri si však zaobstarala romantické šaty - ružové.
„Keď sme boli svoji, povolili nám jednu návštevu ročne,“ vracia sa ku mne s jemným rumencom v tvári. „V lepších rokoch to boli návštevy dve. Vidíš svojho manžela maximálne dve hodiny cez dvojité sklo a mreže. Máš k dispozícii pokazený telefón...“
Marina naraz spozornie a potom už z nej nedostanem ani slovo. Sadne si ticho obďaleč a počúva. Nie zbožne, ani oddane, iba trpezlivo. Hovorí Statkevič.
Podplukovník Statkevič sa narodil sa 12. augusta 1956 v Bielorusku. Po rozpade ZSSR si myslel, že podieľať sa na zrode nového demokratického Bieloruska je skvelý životný program.
V roku 1993 ho z politických dôvodov vyhodili z armády. V roku 2010 kandidoval za prezidenta Bieloruska. Po voľbách, ktoré vyhral Alexander Lukašenko, dostal šesť rokov žalára. V auguste 2015 mu bieloruský prezident udelil milosť. Doma naňho celý čas čakala žena Marina.
Pred chvíľou ste vyhlásili, že 90 percent voličov má Lukašenka už dosť. Čo také zásadné sa stalo, že sa Bielorusi preslávení svojou trpezlivosťou a zhovievavosťou nakoniec naštvali?
„Lukašenko dnes kontroluje 80 percent bieloruskej ekonomiky. Lenže celé to funguje ako nezisková filiálka Ruska. Jediné, čo zarába, sú dva závody na ropu. Rusko do nich dodáva 25 miliónov ton ročne za domáce ruské ceny. Naša vlastná ťažba predstavuje milión sedemstotisíc ton ročne.
A spotrebúvame zhruba päť miliónov ton. Zvyšok - 20 miliónov ton - spracujeme a predávame ako benzín a naftu do Európy za svetové ceny. Rozdiel medzi nákupnou ruskou cenou a svetovou je značný - 7 až 8 miliárd dolárov pre Lukašenka. Aj keď teraz je to vzhľadom na pád na svetových trhoch menej. Celý tento náš bieloruský kolchoz platilo doteraz Rusko.
V niektorých rokoch tvorili dotácie z Ruska až 25 percent HDP - nič podobné vo svete nepoznám. Teraz sa Rusko samo ocitlo v kríze. Naša dotovaná diktatúra sa blíži k svojmu koncu. Čakajú nás dramatické zmeny.“