Akým zázrakom bola televízia v rokoch svojho zrodu, naznačuje scénka zo známej filmovej komédie Šťastie príde v nedeľu – kde celá rodina Bratislavčanov sedí pri starom televízore s malou zaoblenou obrazovkou a netrpezlivo čaká, kým jeden z hrdinov filmu nainštaluje na streche televíznu anténu.
A keď na obrazovke naskočí nekvalitný zrnitý obraz s poskakujúcimi pásmi a ozve sa hudba, všetci sú vo vytržení.
V porovnaní s dnešnou digitálnou realitou a stovkami programov je to milá, trochu insitná spomienka.
Na druhej strane v tom čase, keď sa ešte televízny signál šíril vzduchom alebo ako sa vraví éterom, brali ľudia jeho posolstvo vážne. A dokonca televízia ľudí zbližovala a neodsudzovala na samotu pred obrazovkami. Veď ísť k niekomu „pozerať televízor“ bola takmer spoločenská udalosť.
V samotnej televízii vyvažovali technickú nedokonalosť odhodlanie a profesionalita jej zamestnancov. Aký to musel byť stres odohrať televíznu inscenáciu pre obrovskú divácku obec naživo, v priamom prenose. Podobne aj ďalšie programy, zábavné, súťažné či dokonca i televízne rozprávky.
Prišla farba a druhý program
Lepšia kvalita aj kvantita prichádzala postupne: Televízia začala vysielať denne a 10. mája 1970 pribudol aj druhý program. V tom istom roku začala STV vysielať vo farbe, konkrétne pokusným priamym prenosom z majstrovstiev sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách.
Spolu s tým rástla aj moc televízie. Uvedomovali si to komunisti, ktorí dohliadali na politickú spoľahlivosť vysielania. Napokon, keď sa v novembri 1989 podarilo dostať za tzv. okrúhly stôl do živého vysielania tribúnov Nežnej revolúcie Milana Kňažka a Jána Budaja, začínalo byť jasné, že pád komunizmu je neodvratný.
Lebo tak ako život, každodenná realita, dostalo sa odrazu do každej domácnosti aj posolstvo slobody.
Rovnako si moc tohto média uvedomovali aj ponovembrové vlády, napríklad Vladimír Mečiar, ktorý mal ambíciu prihovárať sa televíznym divákom prostredníctvom vlastných desaťminútoviek. A obvinenie, že „ktosi“ chcel jeho vystúpenie cenzurovať, pomohlo odštartovať jeho politickú kariéru.
Smutná éra v Mlynskej doline
Neskôr, v časoch svojej najväčšej moci a slávy, pretvoril STV na svoju propagandistickú hlásnu trúbu, čo bolo jedno z najsmutnejších období jej existencie.
Verme, že tieto časy nezažijeme znovu – podobne ako situáciu po páde Mečiara, keď boli jeho „kolaboranti“ internovaní na najvyššom poschodí televíznej budovy v Mlynskej doline.
Televízia si zaslúži profesionalitu a nezávislosť, zaslúži si podporu verejnosti, ktorá za to od nej očakáva aspoň kúsok toho, čo dostávala pred šesťdesiatimi rokmi.
Trochu hrdosti na to, že prostredníctvom televízie k nám domov prichádzajú kultúrne hodnoty. Rozprávky, súťaže, vtipy, filmy, Lasica a Satinský či Markovič – a pritom máme pocit, že v televízii vidíme aj sami seba a kúsok nášho života...
A že si vďaka nej dokážeme byť bližší.
