Pre ľudí, ktorí vyrastali v Severnej Amerike, je úcta, akú politici bývalého východného bloku prechovávajú k americkej pravicovej Republikánskej strane, odjakživa záhadou.
Pravda, Berlínsky múr padol za prezidentov Reagana a Busha staršieho a dôraz Demokratickej strany na prerozdelenie príjmov možno nepríjemne pripomínal komunizmus.
No človek mal stále chuť spýtať sa: Nevidíte, že to je celé lož, že americkí fiškálni konzervatívci len skúšajú trik s lacnou návnadou, aby získali hlasy pre to jedno percento národa? Nevidíte, že požiadavky ekonomickej a spoločenskej reformy z vás robia prirodzenejších partnerov pre demokratov typu Clintonovej?
Takže áno, keď nastanú voľby v USA, je vždy trochu sklamaním sledovať, ako sa slovenskí vodcovia stále klaňajú republikánskemu kandidátovi, aj keď – tak ako George Bush mladší – je evidentné, že o ich krajine nič nevie a ešte menej mu na nej záleží.
Svojím spôsobom to aj tak dáva zmysel. Smer Roberta Fica, hoci formálne povahou sociálny, tiež tajne slúži tomu jednému percentu, takže nijako neprekvapuje, keď náš premiér obhajuje vyhliadky na prezidenta Donalda Trumpa predstierane naivnou otázkou: „Prečo vytvárame dojem, že to nebude dobré?“
Akákoľvek predstavivosť sa už však končí, keď sa vodca údajne liberálnej opozičnej strany ako SaS podlizuje Trumpovi. Dobre, Richard Sulík zrejme nikdy nebol liberál a jeho výroky sú čoraz hnedšie, čo by malo byť pre nás varovaním. Jeho pondelňajší komentár pre Hospodárske noviny, ktorý predpovedá – takmer oslavne – Trumpovo víťazstvo, však má príchuť porážky vo viacerých smeroch.
