Autor je publicista a teológ
Zisťujem, že si pamätám to, čo sa tu práve odohráva. Už som dosť starý na to, aby som si vybavil novinové články komunistickej Pravdy o protisocialistických živloch a o nepriateľoch vlasti.
Vtedy, keď sme počúvali Hlas Ameriky či Slobodnú Európu, hovorili komunistickí ideológovia o štvavých zahraničných vysielačkách a o tom, ako my tu chceme pokojne pracovať.
Dnes sa hovorí o zahraničných záujmoch či protislovenskom sprisahaní médií. Práve preto je vyjadrenie premiéra o protislovenskosti médií či označovanie ľudí, ktorí píšu o tom, čo sa tu práve deje a nie je to pre vládu lichotivé, len variáciou komunistického propagandistického slovného zvratu.
Aj vtedy hovorili o nepriateľoch socialistického zriadenia, o reakcionároch a zároveň komunikovali svoju neskrotnú vôľu stotožniť sa so štátom, v ktorom ovládali políciu, armádu, ľudové milície aj súdy.
Kto odtiaľto utekal, toho na hraniciach zastavili alebo rovno zastrelili, nahuckali na neho divé psy, aby ho roztrhali, a potom v prítomnosti či v neprítomnosti súdili podľa komunistických zákonov komunistickí sudcovia. A delili si korisť, konfiškovali majetky, prenasledovali príbuzných, ničili životy tých, ktorí ostali.
Presadli do SUV
Potom prišiel november 1989 a oni si – podľa ich vlastných slov – nič nevšimli. Preniesli svoje aktíva a siete do inej strany a inej banky a pokračovali s úľavou oslobodení od gerontokracie politbyra vo svojom živote.
Čierne „šesťstotrojky“ a „šestotrinástky“ vymenili za západné „esúvečká“ a užívajú si ďalej privilégia a nedotknuteľnosť. Ani to im však nestačí. Nastáva recidíva, lebo závislosť od moci je silnou drogou.
Stále nepochopili, že politici nie sú majiteľmi tohto štátu a jeho obyvateľov. Sú jeho správcami. Preto musia byť volaní na zodpovednosť, ak sa veci „nedaria“. A ak tu je dôvodná pochybnosť, musia si dať námahu všetko zrozumiteľne vysvetliť. Ak to nedokážu, začínajú mať problém.
Násilie na našich ušiach
Občania tejto krajiny a ich deti nie sú povinní počúvať od najmocnejšieho muža krajiny slová, ktoré šíria strach, sú plné hnevu a nenávisti, polarizujú spoločnosť a dostávajú nás do mentálneho sveta bordelov a ľahkých žien, kde sa zrejme autor takýchto vyjadrení pohybuje.
Ten spoľahlivo budovaný pocit nepriateľa z obdobia studenej vojny a dobre budovanej dvojtvárnosti režimu, ktorý naháňal strach políciou, ktorá bojovala všetkými prostriedkami proti vnútornému nepriateľovi, je mi známy.
Po utečencoch bol takto vygenerovaný pre verejnosť ďalší zdroj strachu. Bývalá zamestnankyňa, študentka, ktorá sa vrátila na Slovensko a zahraniční protislovenskí agenti v našich médiách.
No politická reprezentácia demokratickej krajiny si nemôže privlastniť moc a tváriť sa, že štát patrí len jej. Podozrenia z netransparentného konania majú byť vyšetrené a verejnosť by o tom mali informovať príslušné orgány, aj keby o tom písala Komsomolská pravda.
Toxické vyjadrenia dehonestujúce novinársku obec aj uši slušného človeka z úst predsedu vlády sú preto veľmi zlým precedensom. Takéto verbálne násilie je len poslom budúceho procesu polarizácie, ktorý nemusíme zvládnuť bez vypätia všetkých síl.
Nehovoriac o tom, ako takéto vyjadrovanie a konanie posilňuje deštruktívne pohľady na politické a spoločenské dianie. A urýchľuje príklon k extrémistickým riešeniam problému, na ktoré už upozorňujú niektorí pozorovatelia slovenskej spoločnosti.
Papalášska nedotknuteľnosť
Nikomu dnes neprekáža predsedníctvo Slovenska alebo jeho úspech. Ak občanom tejto krajiny niečo prekáža, tak je to zneužívanie moci a papalášska nedotknuteľnosť jej nositeľov pri spravovaní štátu.