Autor je technik a spisovateľ
Môj volebný hlas sa vinou „najlepších možných riešení“ dostal k postkomunistom, teda tam, kam som ho v zásade nemienil umiestniť. To sa v živote stáva.
Aj vo futbale príde, že lopta mierená do pravého rohu skončí v ľavom. Takej strele sme kedysi hovorili falš. Nuž, keď už sa s mojím hlasom zahral falš, prišlo mi, že úpenie je strata času a k tomu ešte mám privilégium navyše.
Upozornil ma na to premiér Fico vo svojich démonických výkrikoch o zločinoch opozície. Sprvu som sa preľakol, pretože to, čo opozícia vykrikuje, ja si potajme – nekrytý imunitou – často myslím tiež.
Po chvíľke rozvahy som zrátal fakty. Vyšlo mi, že ako voličovi tejto vládnej pospolitosti mi akiste náš premiér neuprie právo na opatrnú kritiku.
Takže opatrne. Prečo sa vládna moc tak oprela do telerozhlasu, novinárov, Ústavu pamäti národa, aktivistov, dokonca aj do prezidenta?