Opäť som sa zobudil s pocitom elity odtrhnutej od sveta.
Lebo nechodím v montérkach, nepozerám TV JOJ, nečítam Čas, nenakupujem v zľavách, lebo som arogantný a namyslený, lebo moji rodičia si mysleli, že je správne a bohumilé poslať ma študovať, lebo som, ako mi radi vravia, stratil pokoru, aha, aj taký povýšenecký úškrnok mám, lebo sa zaujímam viac o knihy a knihy nie sú skutočné a filmy nie sú život a výstavy nie sú naozajstný život, lebo naozajstný život je zbiť manželku, chodiť celý deň v teplákoch, po dvore a po dedine na bicykli, lebo toto sú údajne skutoční ľudia, iba oni majú problémy, iba oni musia platiť faktúry a čeliť exekúciám, iba oni sú chorí, moji rodičia nie sú chorí, nečakajú na poondiatu pomôcku na dýchanie tri mesiace, kým im ju poisťovňa schváli, a nečakajú na autobus, čo chodí iba dvakrát za hodinu, a nečakám u lekára a na úrade a na pošte a neviem, čo je skutočný život, lebo skutočný život, takzvaný skutočný život je očistený od prežívania a myslenia, je iba takým prvotnopospolným potĺkaním sa po treťohorách, pálenka a rezeň sú naozajstvou stravou.
Čo je zlo?
A buď som vulgárny, alebo nezrozumiteľný, obeť dekadencie, neviem nič povedať prístupne a jednoducho, lebo iba zrozumiteľné a jednoduché veci sú pravdivé, napríklad viera v zmŕtvychvstanie je jednoduchá a zrozumiteľná, nič jednoduchšie nie je, stačí si to predstaviť, niekto leží, nedýcha, už sa rozkladá a aha, zrazu je okej a ešte aj rozpráva a tvári sa, že si iba pospal.