Autorka je sudkyňa Krajského súdu v Trnave
Zákon o sudcoch garantuje každému sudcovi právo na prideľovanie vecí tak, aby ich mohol prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Súčasne mu stanovil základnú povinnosť upozorniť predsedu súdu na neprimeraný počet vecí, ak hrozí že ich nemôže bez zdržania vybaviť.
Úlohu vytvárať sudcom podmienky na riadny výkon súdnictva, zákon ukladá výkonnej moci v štáte, teda orgánom riadenia a správy súdov, ktorými sú predovšetkým ministerstvo spravodlivosti a predsedovia súdov.
Z právnej úpravy tak logicky vyplýva, že stav preťažených súdov a sudcov, ich výrazné rozdiely v zaťaženosti, by nemali vôbec nastať. Opak je však realitou.
Od sudcov chceme rýchlosť aj spravodlivosť Čítajte Sudcovia na niektorých súdoch vykonávajú funkciu zavalení nadmerným počtom sporov, na rozdiel od iných sudcov na súdoch s odlišným vývojom personálnej obsadenosti, rozdielnym náporom nových sporov a prerozdeľovaním vecí v dôsledku prechodného alebo definitívneho odchodu ich kolegov.
Prečo vzniká zdržanie
Stalo sa totiž úplnou samozrejmosťou - po zahltení súdov v dôsledku zmien spoločensko-politického systému v novembri 1989 -, že sudca vykonáva prácu aj za takto neprítomných (i viacerých) sudcov, pričom proces doobsadenia súdu je zdĺhavý.
Prerozdeľovaním spisov medzi zostávajúcich sudcov, ktoré je v rozpore so základným právom sudcu na pridelenie vecí, ktoré môže bez prieťahov vybaviť, si parlament legislatívne a výkonná moc personálne „vyriešili“ hĺbkový systémový problém.
Ten sa ako bumerang vracia v podobe jedného z hlavných zdrojov prieťahov v súdnom konaní.
S odlišnými pracovnými podmienkami jednotlivých sudcov súvisí rozdielna dĺžka lehoty na vybavenie vecí občanov. Možno uviesť niekoľko príkladov v porovnateľných agendách.
Sú súdy s mesačným nápadom do 25 vecí a zostatkami nevybavených vecí do 100 vecí na sudcu (napriek tomu prekvapivo na súd ešte pribudne ďalšie voľné miesto sudcu).
Na takých súdoch je objektívne možné prejednať vec a rozhodnúť v podstatne kratšom čase ako na inom súde, s mesačným nápadom 60 vecí a zostatkami nevybavených vecí 600-700 vecí na sudcu.
Obdobné sú prípady, kedy jednému zo sudcov vyššieho súdu je za 12 mesiacov pridelených viac ako 900 vecí, hoci v predchádzajúcich a nasledujúcom roku bolo ostatným sudcom pridelených maximálne 600-700 vecí na jedného a na inom súde len 300-400 vecí.
Neprehliadnuteľné sú tiež výrazné rozdiely v zaťaženosti jednotlivých sudcov v rámci súdov aj v odlišných agendách.
Značné regionálne rozdiely v dĺžke vybavenia vecí občanov, v dôsledku vyššie uvedeného, tak ovplyvňujú orgány riadenia a správy súdov, a to najmä prideľovaním voľných miest sudcov, tvorbou rozvrhu práce, s čím súvisí prerozdeľovanie spisov i vyrovnávanie nerovnomerného zaťaženia jednotlivých sudcov.
„Viacrýchlostná“ justícia (termín prevzatý z českého justičného prostredia) je v právnom štáte ústavne neprijateľný stav a akútny závažný problém, na poctivom riešení ktorého by mohli mať záujem aj ústavní činitelia volení občanmi.
