Človek sa rodí ako bytosť obdarená dôstojnosťou a slobodou. Sloboda, osobitne sloboda myslenia, svedomia, náboženstva a presvedčenia nie je daná štátom. Štát ju má rešpektovať, garantovať a rozvíjať.
“Sľub „Nikdy viac!“ z Norimberského tribunálu r. 1946 bol porušovaný opakovane, znova a znova. Príliš často sme opustili záväzok zabrániť genocíde alebo neľudskému zaobchádzaniu. Opustili sme ľudí v núdzi, prenasledovaných pre náboženstvo, presvedčenie, rasu, etnický pôvod, pre ich ľudskú identitu.
„
Táto sloboda v súčasnosti nie je vo svete samozrejmou realitou, ani širokým víťazným medzinárodným trendom. Práve naopak, tendencia je negatívna. Táto základná hodnota je v dnes vážne obmedzovaná alebo atakovaná vo väčšine štátov sveta, reprezentujúcich 74 percent celkovej populácie (Pew Research Center Study, 2014).
Deň spomienky na obete holocaustu tiež pripomína historickú ťažkú, často krvavú cestu od otroctva, hlbokého spoločenského rozdelenia, sektárskej nenávisti a násilného utláčania k slobodným, pluralitným a tolerantným spoločnostiam, ktoré rešpektujú vládu zákona, základné ľudské práva a univerzálne hodnoty.
Početní diktátori, autokratické režimy a násilné skupiny usilujú o opak. Holocaust bol výrazom rozsiahleho zlyhania ľudskosti - od vykonávateľov nacistického zámeru totálnej likvidácie Židov v Európe a ostatných nevinných, nepohodlných skupín obyvateľov, cez napomáhačov a obhajcov zločinov až po ľahostajných pozorovateľov.
Sloboda aj pre ateistov
Vyše 84 percent svetovej populácie vyjadruje svoju príslušnosť k náboženstvu (ten istý zdroj). Ale sloboda náboženstva alebo viery nie sa netýka iba nich.
Je pre všetkých, keďže pokrýva ateistov, agnostikov, každého. Právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženstva alebo presvedčenia sa viaže na slobodu prejavu, zhromažďovania a na ďalšie dôležité občianske a politické práva.
Je lakmusovým testom všetkých ľudských práv. Pretože kde niet náboženskej slobody, tam chýbajú aj ďalšie občianske slobody. Kultúra ľudskej dôstojnosti sa nedá vytvárať bez náboženskej slobody.
Zápas proti totalite v rámci Československa začal kulminovať po Bratislavskom Veľkom piatku 1988, kedy pokojná modlitbová, sviečková manifestácia za náboženské a občianske práva bola brutálne potlačená policajnými silami. Ale následný trend vývoja smerom k Nežnej revolúcii v novembri 1989 bol nezastaviteľný.
Opustili sme ľudí v núdzi
Sloboda nie je bezúčelová a neprežije bez zdieľanej zodpovednosti. Preto požiadavka na viac náboženskej slobody sa implicitne viaže na aktívnu angažovanosť náboženských predstavených a komunít pre mier, spravodlivosť, ľudskú spolupatričnosť a solidaritu. V 21. storočí je to veľmi potrebné.
Od systematickej likvidácie 1,5 milióna Arménov v rámci Osmanskej ríše, čo predstavovalo prvú uznanú genocídu 20. storočia, prešlo ľudstvo ďalšími horormi na náboženskej, etnickej, národnej alebo rasovej báze v mnohých častiach sveta – v nacistickom holokauste a sovietskych gulagoch a masových hroboch, v Libanone, Kambodži, Rwande, Bosne...
Sľub „Nikdy viac!“ z Norimberského tribunálu r. 1946 bol porušovaný opakovane, znova a znova. Príliš často sme opustili záväzok zabrániť genocíde alebo neľudskému zaobchádzaniu. Fakticky, opustili sme ľudí v núdzi, prenasledovaných pre náboženstvo, presvedčenie, rasu, etnický pôvod – ich ľudskú identitu.
