Autor je evanjelický teológ
Andrej Danko vo svojom stanovisku k Istanbulskému dohovoru poučil slovenskú verejnosť. Podľa neho všetci vedia, že tento medzinárodný dokument podpísaný 44 európskymi krajinami vychádza z „rodovej ideológie“ a tá je vedeckým nezmyslom.
Zároveň avizoval, že sa pokúsi dosiahnuť, aby Slovenská republika svoj podpis spod dohovoru vzala späť. Vo svetle tejto ambície vyznieva Žitňanskej odloženie rozhodnutia napokon ako osvietený krok.
To, že Danko vlastne urazil väčšinu európskych diplomatov, keď z nich urobil hlupákov, čo podpisujú vedecké nezmysly, je pre Slovensko ten menší problém. Vážnejšou otázkou je motivácia tohto Dankovho vyhlásenia. Hoci mohol Žitňanskej cúvnutie prejsť spokojným mlčaním, neurobil to. Rozhodol sa vystúpiť na barikádu ochrany morálnych hodnôt a nahlas zvolať, že republiku si mravne rozvracať nedáme.
Je príznačné, že kým Danko celkom jasne odmieta riešenie problému násilia na ženách tak, ako to navrhuje Istanbulský dohovor, svoju predstavu o riešení nepredkladá. Čosi sa dá vyčítať z jeho poznámky, že každé násilie je zlé. Inými slovami, špeciálny problém rodovo podmieneného násilia na ženách pre neho neexistuje.
