Autorka je publicistka a recenzentka
Minule sa ku mne na zastávke električky pritočila stará pani.
Bez vyzvania začala konverzáciu, prebrala kus po kuse moje oblečenie, odkiaľ ho mám a koľko stálo, prezradila mi, že bude mať sedemdesiatštyri rokov, takže vlastne nebola stará, veď to bude čoskoro vek odchodu do dôchodku, ako som ju povzbudivo uistila.
“Starec je obľúbeným dodávateľom narodeninových, vianočných a promočných darov. Prepisovanie nehnuteľností na potomkov už za života býva tiež vysoko cenené.
„
Dozvedela som sa, že sa vezie na námestie, kde si dá zmrzlinu, pretože tam dostane za cenu jedného kopčeka rovno dva. Keď sme už šťastlivo nastúpili do vagóna, oznámila mi, že si zaspieva. Z celého hrdla spustila náboženskú pieseň.
Vodička opatrne pootvorila svoje dvere, pozrela na mňa a opýtala sa, čo má robiť. Nič, povedala som, nech spieva, veď je to pekné. Na námestí sa rozlúčila s každým, kto bol ochotný jej zakývať, s tým, že sa teší na zmrzlinu.
Zastávka električky, rad pri pokladnici v supermarkete, čakárne u lekárov, to sú miesta, kde si senior dokáže zabezpečiť trocha ľudského kontaktu, štipku konverzácie, pocit, že je viditeľný. Zdá sa totiž, že od istého veku sa stáva človek čoraz priesvitnejším.
Hustota ľudského tela je zrejme v priamej úmere veku, fyzickej príťažlivosti, finančnej sile a užitočnosti pracovného zaradenia pre okruh známych.
Dopravný policajt či primár interného oddelenia majú toľko priateľov ako rocková hviezda až do chvíle, kým nedostanú prvý dekrét o výške starobného dôchodku. Potom si ich mobily od zvonenia oddýchnu. Postupne, ale definitívne.
