Autor je filozof a vysokoškolský pedagóg
V duchu myšlienky, ktorú ešte kedysi dávnejšie formuloval Hegel, že plávať sa naučíme plávaním, sme sa spolu s manželkou bez väčšieho váhania rozhodli toto leto vyskúšať si známu pútnickú cestu do Santiaga de Compostely.
Ktorú azda najviac spopularizoval brazílsky spisovateľ Paulo Coelho a ktorú nikto, kto sa jej aspoň raz zúčastnil, zrejme nenazve inak ako camino.
“Bez hypotézy, že iný svet je možný, neexistuje politika, ale iba administratívne riadenie ľudí.
„
Opísať túto púť je ťažké. Každý ju totiž prežíva inak. Každý jej pripisuje iný význam. Každý v nej hľadá niečo iné. Niektorým – a tých je asi najviac – ide o zhodnotenie, respektíve prehodnotenie doterajšieho života, jeho zmyslu, cieľu, vzťahov k druhým ľuďom. Iným „len“ o preverenie svojich fyzických a duševných schopností. A ďalším o jedno i druhé.
Jeden z nápisov po ceste napríklad hlása: nie cesta je prekážkou, ale prekážkou sme my. A túto myšlienku akoby dopĺňala iná, ktorú som si prečítal na jednom cestnom míľniku: život je krátky, ale široký.
Topánky na míľnikoch
S istou nostalgiou spomínam napríklad na romantickú, priam idylickú prírodu s do neba sa týčiacimi eukalyptami, s krásne, do zelena sfarbenými borovicami, s machom obrastenými dubmi, s divokými a neobyčajne vysokými papraďami, s množstvom zelených pastvín plných stád hovädzieho dobytka, oviec a koní, so šumiacimi riečkami, potokmi a s nespočetnými horskými prameňmi.
Alebo na maličké, skromne vybavené, ale o to zaujímavejšie stredoveké kostolíky. S ktorými kontrastujú zvyčajne k nim pristavené cintoríny s veľkolepo a bohato vyzdobenými náhrobnými kameňmi.
Spomínam tiež na väčšie či menšie usadlosti roztrúsené po kopcoch i v údoliach, ktoré by neboli možno ničím pozoruhodné nebyť toho, že pri každom dome stojí pre španielsku Galíciu typická komora na uskladnenie úrody. Tvarom pripomína skôr malú kaplnku o to viac, že každú z nich završuje aspoň jeden kríž, ktorý má chrániť túto úrodu.
Alebo na všadeprítomné míľniky vyznačujúce počet kilometrov, ktorý ešte zostáva na ceste do Compostely. Ale tiež popísané už spomenutými myšlienkami alebo odkazmi prechádzajúcich pútnikov, či korunované - stále viac, čím sme sa viac blížili k cieľu - odloženými pútnickými topánkami.
Dočasné spoločenstvo
A vrelo si takisto spomínam na poslednú zastávku na púti. Na vrch de Gozo s veľkým krížom, z ktorého je prvý výhľad na túžobne očakávané Santiago de Compostela.
No čo mi najviac utkvelo z celej cesty v pamäti boli predsa len ľudia. Veľkí a malí, mladí a starí, silní a slabší, zdraví a menej zdraví (áno, boli medzi nimi i ľudia rozlične hendikepovaní), muži a ženy, bohatí a chudobní, Američania, Japonci, Austrálčania, Francúzi, Angličania, Nemci, Poliaci, pravdaže Španieli či Slováci.
Skrátka všetci títo sa v jednu chvíľu stretli, aby sa stručne pozdravili „buen camino“ (čo každý vyslovoval „bonkamino“) a aby sa hneď potom aj rozišli. Lebo mali iné tempo alebo skrátka chceli kráčať sami.
A k tomuto unikátnemu, hoci len dočasnému spoločenstvu sa na celej trase cesty aspoň symbolicky pridávali tiež miestni obyvatelia, keď vás tiež zdravili „bonkamino“. Akoby nám tým ustavične pripomínali: sme s vami a sme pripravení vám kedykoľvek pomôcť či už radami, alebo poskytnutím prístrešia, jedla, vody.
Takto som si po dlhom čase znovu jasne uvedomil silu jednoty a solidarity ľudí, možnosti, ktorá je schopná vzniknúť, keby...
Nedružná družnosť politiky
Proti tomuto duchu prirodzenej jednoty a solidarity akoby vždy stojí každodenná realita, najmä realita politiky. Tej politiky, ktorá v prvom rade rozdeľuje, vytvára Kantovými slovami „nedružnú družnosť“.