Autor je poľský spisovateľ a novinár
Dosť dlho sme sa nazdávali, že ak budeme zatvárať oči pred problémami sveta, tieto jednoducho zmiznú. Nič nás neprekvapí a euroatlantický svet zostane takým, aký je, lebo – no, lebo je to dobrý systém. Mysleli sme si tiež, že ak je niečo dobré, musí to vydržať naveky. Z tohto sna sme sa začali prvýkrát zobúdzať v roku 2008, keď Rusko napadlo Gruzínsko, a neskôr, keď anektovalo Krym a rozdúchalo protiukrajinské povstanie v Donbase. Po prvýkrát sa nemysliteľné stalo skutočnosťou.
Ďalší budíček prišiel, keď za prezidenta USA zvolili Donalda Trumpa. Ešte pred svojou inauguráciou začal vrážať klin medzi Spojené štáty a Nemecko, uprednostňovať sily, ktoré operujú proti európskej jednote. Trump otvorene podporil brexit a predpovedal, že aj ďalšie štáty pôjdu v týchto šľapajach. Zdá sa, že podľa Trumpa nie je Európska únia ničím viac ako ekonomickým a politickým tankom, ktorý Nemecko používa na dosiahnutie toho, čo by inak nemohlo dosiahnuť vojenskou silou.
Preto EÚ stratila svojho najdôležitejšieho spojenca – svoju záruku bezpečnosti. Prirodzene, NATO tu stále je a chráni svojich členov, z ktorých väčšina je zároveň členmi Únie. No ak najdôležitejšia krajina NATO chváli rozklad EÚ, znamená to, že puto NATO - EÚ sa uvoľňuje. Pridajte k tomu fakt, že Trump je presvedčený, že aliancia by mala chrániť len tých, ktorí si plnia záväzky. Utešujeme sa, že nebudú ďalšie rozkoly. No čo ak nastanú?
Nikto príčetný by v roku 2014 nepovedal, že Rusko si prisvojí Krym. Ešte pred rokom by sme hlas, ktorý tvrdí, že americký prezident podporí rozpad Únie, nazvali hysterickým.
Riešenie Intermarium
Z tejto hmly sa vynára silueta novej skutočnosti. Hoci budúcnosť strednej Európy ešte vždy pôsobí dosť nejasne a je ťažké predpovedať, k akému usporiadaniu síl dôjde, už teraz môžeme opísať niektoré mechanizmy, na ktorých bude táto nová realita založená.
“Stredná Európa poskytuje mimoriadnu hojnosť príbehov, ktoré ilustrujú neschopnosť vytvoriť nadnárodné štruktúry.
„
Začnime Poľskom.
Ako najväčší štát strednej Európy má Poľsko ambíciu zohrať kľúčovú úlohu v budúcnosti Európy napriek faktu, že jeho vplyv je menší ako vplyv jeho konkurentov. Krajinu už dávno nepovažujú za vzorného žiaka EÚ a za novej vlády, od roku 2015, ju Brusel označuje za ultrakatolícky, nacionalistický a potenciálne nebezpečný štát.
Napríklad na Ukrajine a v Rumunsku, kam ide veľa poľskej mäkkej sily, ho považujú za kultúrne a ekonomicky príťažlivý štát. Pre Maďarsko je Poľsko spojencom – napriek rozdielnym geopolitickým cieľom.
Poľsko je takisto dôležitou krajinou pre pobaltské štáty, ktoré sa cítia ohrozené Ruskom vzhľadom na zemepisnú polohu. Pobaltie silno ráta s podporou NATO a do istej miery aj s poľskou vojenskou mocou ako odstrašujúcim prostriedkom. To je v súlade s víziou Intermaria (Iniciatíva troch morí - pozn.red.) – neurčitého konceptu, ktorý predvída silné spojenectvo štátov medzi Baltom a Čiernym morom. Táto aliancia je na jednej strane zameraná proti ruskej moci, a na druhej zároveň zabezpečuje stredoeurópske štáty proti nemeckému vplyvu. Fakt, že Nemecko je členom NATO, veci mierne komplikuje.
Na Slovensku a v Českej republike, krajinách, ktoré sa necítia natoľko ohrozené Ruskom a považujú Nemecko za hospodársky príťažlivé, nie je Intermarium veľmi často diskutovaným alebo vážne braným konceptom. Česi a Slováci podporujú poľskú politiku v otázke utečencov, ale zdá sa, že si zachovávajú odstup od sporov Varšavy s Bruselom.
Rumunsko prejavuje záujem o spoluprácu v rámci Intermaria, ale viac zo strategického uhla pohľadu. Tak ako Praha a Bratislava, ani Bukurešť sa nechce zapliesť do hádky s Nemeckom. Rumunsko navyše nie je súčasťou Visegrádskej štvorky – aliancie, ktorú Poľsko zdôrazňuje, keď ide o spoluprácu v rámci regiónu. K členským štátom V4 však patrí aj Maďarsko, ktoré – okrem Ruska – je jedným z najväčších tŕňov v päte Rumunska. Maďarsko sa snaží aj nájsť rovnováhu medzi dvoma centrami politickej moci – Nemeckom a Ruskom. Maďarský premiér Viktor Orbán je známy aj dobrým vzťahom s Vladimirom Putinom.
Komplex obete
Z dejinného hľadiska mala a má oblasť strednej Európy mimoriadne veľa príbehov, ktoré ilustrujú neschopnosť vytvoriť nadnárodné štruktúry – politické subjekty, ktoré prekračujú štátne hranice alebo ktoré vytvárajú politické zväzky. Toto bolo zlyhanie Habsburgovcov, Maďarska, Poľsko-litovského zväzu, Juhoslávie, Československa, Sovietskeho zväzu – a je to aj zlyhaním dnešnej Európskej únie.
Príbehy ukrývajúce sa za týmto napätím sú rovnako absurdné ako príbehy, ktoré Maďari žijúci na Slovensku využívajú v medzinárodnom práve: používajú rovnaké argumenty ako kedysi Slováci, keď ich krajina bola súčasťou Uhorska, alebo Srbi žijúci v Kosove majú rovnaké argumenty ako kosovskí Albánci, keď sa chceli oddeliť od Srbska.
No dva štáty v tejto oblasti prišli o najviac zo všetkých následkom toho, ako im Západ nastavil situáciu: Maďarsko a Srbsko. Následkom Trianonskej dohody z roku 1920 prišlo Maďarsko o dve tretiny svojho územia. Strata zahŕňala nielen historické územia, na ktorých sa Budapešť snažila vybudovať nadnárodný štát, ale aj oblasti obývané etnickými Maďarmi – tak na južnom Slovensku, v západnom Rumunsku a vo Vojvodine, ako aj Sikulsko vo východných Karpatoch. Maďari prišli aj o svoju pozíciu „regionálneho siláka“ – niečo, čo sa dodnes snažia obnoviť.
Dnes je Maďarsko členom NATO a Únie. Orbánove pochybné kontakty s Putinom však vyvolávajú otázku, čo by sa mohlo stať, keby Rusko chcelo mať väčšie slovo v stredoeurópskych záležitostiach. Mohlo by sa pokúsiť kúpiť si Maďarsko návrhom prinavrátiť mu aspoň časť území, o ktoré prišlo? Hovorí sa, že počas ruskej invázie na Krym dostali Maďari – tak ako Poliaci – od Moskvy neformálny návrh zúčastniť sa na delení Ukrajiny. Poľsko ponuku ignorovalo. Maďarsko oficiálne nereagovalo, ale odvážilo sa žiadať autonómiu Maďarov žijúcich na Zakarpatskej Ukrajine (predtým: maďarská Kárpátalja).