Žalmy a náreky rozliehajúce sa nad sto vežami Prahy majú svoje rácio i kus obskúrneho pôvabu. Ale odtiaľ-potiaľ.
Situácia je vážna, avšak zatiaľ nie tragická. Ukážeme si prečo. (Argumentácia nie je vyčerpávajúca, je toho viac, než sa zmestilo do textu.)
To, čo vypadlo z urien, je definitívny kolaps straníckej štruktúry tak, ako ju podľa vzorov západnej Európy založil a požehnal november 1989.
Zánik pravo-ľavého členenia ako definičného znaku politickej mapy s nástupom ANO, Pirátov, Okamuru je však „iba“ dokončenie, zavŕšenie procesu zvetrávania politického „štandardu“, ktorý sa v Česku začal už voľbami 2010.
Skutočnosť, že „antisystém“ v ČR sedem rokov rástol a rozkvital až do bodu, keď na čele s trestne stíhaným miliardárom v stovke konfliktov záujmov dobyl ústavnú väčšinu, však nie je českou špecialitou. Andrej Babiš a spol. predstavujú české vtelenie globálneho trendu „praskania“, „pukania“, liberálnej demokracie.
V regióne V4 má akurát o čosi onakvejší priebeh, ale odsledovať proces sa dá v celej EÚ. (V Amerike predsedá procesu Trump osobne.)