
Za horizontom zvlneného poľa pokrytého snehom trčí banská šachta, pár stromov, cesta.
Kedysi tu stál židovský pracovný tábor, dnes skleníky s rajčinami. Dvesto metrov pod zemou v novembri 2006 zavalilo štyroch baníkov. O pol roka neskôr neďaleko vyhaslo ďalších osem ľudských životov. Nešťastie za nešťastím. Nováky.
Mesto s prvou písomnou zmienkou z roku 1113 akoby si tú trinástku nieslo so sebou dodnes. Vyzeralo to tak aj v piatok druhého marca 2007, zapochyboval by aj ten najväčší odporca povier.

Desať minút pred pol piatou išli pracujúci mestom a študenti, tí boli doma už dávno. Aj ja. Hral som akurát NHL 2005 a keď som dostal gól, zhodil som to na smäd.
Kráčal som do kuchyne nabrať si vodu, keď zrazu obrovská rana otvorila všetky dvere v byte. Na obývačke, spálni aj izbe. Nestihol som si ani zanadávať a po chvíli prišli ďalšie dve tlmené rany, ktoré rozknísali okná, nábytok aj mňa.
To nemohol byť prievan. Utekal som k oknu. V diaľke bolo vidieť horiaci mrak v tvare hríbu. To. Nemyslíš. Vážne. Bola to buď elektráreň, chemické závody, alebo vojenský opravárenský podnik.
Srdce mi búšilo podobne ako pred polrokom, keď v bani došlo k prievalu a na povrchu ostala len diera. Vtedy bol v bani aj môj otec. Tŕpli sme. Tentokrát je doma. Tŕpnu iní.

K počítaču som sa už nevrátil, chcel som vedieť, čo sa stalo. Správy prichádzali postupne a zneli ako vymyslené. Lenže neboli.
Vybuchol muničný sklad v Novákoch. Okolité obce ostali bez elektrickej energie. Výbuch spravil dieru v zemi a porozbíjal okná budov vo vzdialenosti štrnásť kilometrov. Dve najsilnejšie explózie dosiahli silu zemetrasenia s magnitúdom 2,1. Zahynulo osem ľudí, sedemnásť osôb bolo hospitalizovaných a tridsať ľahšie zranených.
Odvtedy nič. Nič, po čom by Nováky pôsobili ako slovenský Černobyľ. Ani ruiny, trosky budov, krátery v zemi, ani oranžovo-čierny dym na oblohe.
Odvtedy je v Nová-koch nová-doba. Taká bez nešťastí. Už ani o trinástke nemusí nikto pochybovať.