Ľudia sedia natlačení v kostolných laviciach v zimných bundách, čiapkach. Pozerajú váhavo, ani muk, občas sa zasmejú, ale niektorých aj zmáhajú driemoty. Prišli na prednášku o Istanbulskom dohovore.
V kostole vystúpi Anton Chromík, ktorého už poznajú z referenda za rodinu. Je to červenolíci chlapík, mierny, ešte aj keď rozkazuje. A pokorný, keď definuje. Vraj mu jedna známa – z malého mestečka, ako inak – vyčítala, že hovorí ako kniha. Tak začal definíciami.
Že či vedia, čo je to stereotyp. A či tušia, čo je to rod. A či tušili, že nie je bitka ako bitka, lekári tľapnutiu hovoria taktilná stimulácia. To aby sa Slovák hneď v úvode nevyľakal, že hádam aj sám pácha to násilie v rodinách, ak občas dá pohlavok či zo dve na zadok.
A ďalej usmievavý rečník pridával, až mali hotový slovníček pojmov a chápali, že toto nebude kázeň, žiadna mravouka, nič im nebude vyčítať, len čosi povie o pripravovanej legislatíve. A potom začal rozprávať, ako nám tu chcú vtlačiť dole krkom Istanbulský dohovor.
Prednáška sa aj volá Zastavme zlo z Istanbulu.
Ďalší prednášajúci sa názvu aj chytí. Veď Slovák vie, že Istanbul je turecký a s Turkami máme na tomto území takú skúsenosť, že sa tu hrady stavali a mestá bránili. Tak si aj kňaz Marián Kuffa pomôže podobenstvami opevnenia, ktoré chcú bruselskí darebáci – kto iný – za pomoci ľudskoprávnych aktivistov – koho iného – zrúcať.
A vtlačiť do našej legislatívy, do našich životov čosi cudzie, zárodok votrelca.
Dedinský učiteľ a pán farár
Chromík je skôr akýsi láskavý dedinský učiteľ, ktorý vysvetlí a predstiera, že s veriacimi vedie dialóg. Ale nevedie, nikto mu do reči nevstupuje, ak sú volaní, tak len klopia oči, vystrašení, že tu nie sú pred tabuľou. Nebudú azda smerom k oltáru a kazateľnici nejaké múdrosti vykrikovať.
