BRATISLAVA. Mala som pätnásť rokov a za sebou prijímačky na strednú školu. Dostala som svoj prvý mobil, alebo lepšie povedané vyprosila som si ho u rodičov s argumentom, že už som predsa veľká a mobil potrebujem.
Pamätám si na jeden zo sobotňajších nákupných výletov na trhy do Poľska, ktoré máme zo Starej Ľubovne v podstate na skok. Vstali sme skoro ráno, naobliekali sa (keďže bola zima) a nasadli do auta.
V pokoji na hranici
Neraňajkovala som, tak ako vždy pri každej ceste do Poľska. Vedela som, že sa v pokoji najem, kým budeme čakať na priechode cez štátnu hranicu.
Rok 2004: Slovensko meškalo, ale Európy sa dočkalo Čítajte Nemýlila som sa. Keď sme prišli ku hranici, stáli pred nami desiatky áut, čo znamenalo, že kým sa dostaneme na colnicu, budeme minimálne hodiny čakať.
Čas sme si skracovali počúvaním rádia a rodičia mne a mojej mladšej sestre vysvetľovali, že ešte pár rokov a na hranici sa už rady tvoriť nebudú. Koncom roka 2004 sa totiž dohodlo, že kontroly na hraniciach Slovenska so susednými krajinami sa časom zrušia. Nevedela som si to predstaviť.
Pamätám si, ako som chcela vedieť, či vstup do schengenského priestoru je to isté ako vstup do NATO. "To, že sme členmi NATO znamená, že ako krajina budeme účastníkmi konfliktu, no nemusíme tam automaticky poslať armádu," vysvetľoval vtedy ocino.
Už nikdy nebudú také krásne
Rok 2004: Keď sa dvaja bili o palác, tretí zvíťazil Čítajte Pár dní po tomto výlete zasiahla Vysoké Tatry veterná kalamita, ktorá poškodila približne 13-tisíc hektárov lesa, pričom vietor zlomil alebo vyvrátil približne tri milióny kubických metrov stromov.
Sedela som na zemi v obývačke, pozerala reportáž v televíznych novinách a vravela si, že Tatry už nikdy nebudú také krásne, ako boli.
Keď sa teraz pozerám na kampaň "My sme les" a na fotky, ktoré ukazujú, ako sa u nás za posledné roky vyrúbavali lesy, ani som sa veľmi nemýlila.
