
A krajina zasadla pred televízory k prvým reality šou. Diváci pozerali Dievča za milión a potom všetky tie relácie, v ktorých sa účinkujúci strašne snažili, aby zostali v zábere, na scéne, v ďalšom kole, v dome alebo na Pereši.
Kedysi v seriáli Beverly Hills nás učili, že o všetkom sa dá pohovoriť si. Že každý problém sa dá rozdebatovať a napokon sa všetko vyrieši. Bola to taká nová učebnica etiky z prostredia bohatých kalifornských deciek.
Telenovely nám však potom ukázali, že debatovaním sa nič nerieši, lebo každý má na vec iný pohľad, iné záujmy a vybavovanie účtov môže trvať aj stovku epizód, žiadne rozriešenie nebude.

Reality šou pridali transparentnosť. Inscenovanú priehľadnosť, cez ktorú sme mohli prihliadať čudným týpkom ako exotickým rybám v akváriu.
Ako sa bijú o miesto pod svetlom, ako lapajú po bublinkách, kúskoch potravy. Paródia na spoločnosť, kde každý má, čo si utrhne. Niektorí to dajú a na chvíľu sa vynoria v bulvári a v rebríčkoch, než ich dav vysmeje.
Svet súťažiacich nám ukázal v laboratórnych podmienkach, ako to vyzerá, keď každý stojí proti každému, takže vlastne žiadna spoločnosť neexistuje.
To sa hodilo, keď prišli internetové obežníky a krajina sa smiala na chudákoch, čo sa na chvíľu chceli priblížiť kamere. A robili beatbox pred Tescom na snehu, nedokázali doplniť chýbajúce písmená v slove "fajnšmeker" alebo ukazovali, že tu visel "kabel" aj "tu kabel".

Niektorí sa zbavili telky, už ju nebolo treba. Pokračovalo sa na internete, že kto má ísť do plynu a kto dostane lajk. Zvyšovali sme karmu a odoberali životy.
Seriály nám ukázali, že veci v minulosti mohli byť celkom inak. Uverili sme, že sme potomkovia Boja o tróny.
Že politika sa podobá epizódam Domčeka z karát. Keď ľudia z kartelu zabili chlapíka zo štábu Narcos pri obhliadke terénu na nakrúcanie, oba svety sa preťali: fikcia a realita.
Niektorí hovoria, že odídeme na Mars. Ale možno sme tento svet už opustili, keď sme sa začali dívať na reality šou. V roku 2004 sme z neho vystúpili. Exit.