Slovenská politika ju nezaujíma. O slovenskej politike sa nerada rozpráva. Myslí si, že je príliš zameraná na škriepky jednotlivcov, udržanie moci a nie na samotnú krajinu. Hovorí, že novinári nepomáhajú preniesť ťažisko k témam, s ktorými ľudia žijú. Ale o Európe a mieste Slovenska v nej sa rozprávať chce. IVETA RADIČOVÁ.
Prečo sa nechcete rozprávať o slovenskej politike?
„Len deväť percent ľudí dnes zaujíma politika. Jedna možnosť je, že si povieme, chvalabohu, podmienky sú vytvorené a ľudia si v nich nachádzajú spôsob existencie.
Druhá možnosť je varovná, že ľudia od politiky už nič pozitívne neočakávajú, sú znechutení a apatickí. Pre úspešných funguje prvé vysvetlenie, pre neúspešných a nespokojných druhé. Keď podstatné, dôležité témy nenachádzajú v médiách, odkláňajú sa od nich. Sú presýtení politických tém, pretože sa podobajú politikárčeniu. O tom, kto s kým, kedy sa háda, ich už nezaujíma.“
Ale veď riešime aj spišské párky...
„Ani to nie je zásadná téma. Dominantné témy sú tri a platia aj pre Slovensko. Prvou je celý okruh neistôt, ktoré prináša moderná spoločnosť a je dôležité, či ich vieme spoznať a pomenovať. Druhý balík súvisí so sociálno-ekonomickou situáciou. Tretí súvisí so vzťahom rodiny a práce.“
Čo sú podľa vás tie zdroje neistôt, o ktorých hovoríte?
„Obava z chudoby a nezamestnanosti je stále prítomná. Ak nám aj v makroekonomike klesá nezamestnanosť, to ešte neznamená, že rodina nemá iný typ skúsenosti s nezamestnanosťou.
Napríklad odchod do zahraničia za prácou. Alebo s tlakom cestovať či sťahovať sa za prácou do iných regiónov. To často vytvára podhubie tlaku až rozpadu rodiny. Riešime nezamestnanosť presunom pracovnej sily a nezamýšľame sa, aký to má vplyv na rodinný život.“
Sme vinní, že toto neriešime?
„Nehovorím o vine, hovorím o možných dôvodoch, prečo klesá dôvera občanov v tzv. tradičné médiá, prečo ich čoraz menej čítajú. Ak médiá nepomáhajú riešiť aktuálne problémy každodennosti, zdroje neistoty, tak po nich ľudia prestávajú siahať.
Viac sa spoliehajú na tzv. alternatívne zdroje informácií, istotu nachádzajú spôsobom vytvárania ozveny seba samého, sebapotvrdzovania na sociálnych sieťach.“
“Každý politik je tak trochu populista, pokiaľ chce, aby mu občania rozumeli.
„
Ale my tu máme vládu, ktorá obsahuje sociálno-demokratickú stranu. Premiér bol na nočnej, chce fixovať vek odchodu do dôchodku v ústave, hovorí neustále o zvyšovaní minimálnej mzdy. Nie sú to témy, ktoré by tie strachy mohli adresovať? Hovoríte teda, podobne ako sám premiér Fico, že nejdeme po týchto témach a bojujeme s vládou?
„Médiá v demokracii majú aj svoju kritickú úlohu a nemajú písať len chválospevy na vládu. Vy si ale myslíte, že máte splnenú funkciu tým, že budete písať o tom, čo ponúka v rámci odpovedí na sociálno-ekonomické problémy súčasná vláda, ktorú konfrontujete s politickou opozíciou. Ale sú to odpovede na sociálno-ekonomické problémy?
Lebo to, čo ste vymenovali, sú špecifické nástroje, ktoré sa dotýkajú len špecifickej cieľovej skupiny. Nemôžu vyvolávať širšiu spokojnosť s tým, ako sa reaguje na situáciu rodín. Nepokrýva to rôznorodosť v spoločnosti.“
Ako si teda tieto socio-ekonomické problémy, o ktorých hovoríte, treba pomenovať tak, aby sa týkali čo najširšieho záberu ľudí?
„Narástli sociálne nerovnosti, narástli regionálne rozdiely, ktorých dôsledkom je oslabenie strednej vrstvy. A tá je základom fungovania spoločnosti a politického systému ako takého. Dvadsať percent obyvateľstva vykonáva nízko platenú prácu, ďalších asi dvadsať percent vykonáva prácu za nezodpovedajúcu mzdu svojej kvalifikácii a musia sa presúvať za prácou, alebo má len prácu dočasnú, ktorá je neistá.“
To hovoríme o Slovensku?
