Tak ako vo všetkom, slovenskí politici ani v žánri hochštaplerstva už desaťročia nevymysleli nič nové. Je až ubíjajúce sledovať, ako napospol, zľava-doprava tupo omieľajú rovnaké zavádzajúce až lživé heslá, ako ich dávno zabudnutí predchodcovia.
Nie vždy je za tým zlý úmysel, často sú jednoducho príliš intelektuálne leniví, aby vôbec pochopili, čoho sa pri svojej politickej činnosti dopúšťajú. Viacerí z nich, ktorí to s nami myslia dobre, môžu tento text pochopiť ako dobromyseľnú výzvu na poctivejšie uvažovanie a debatovanie.
Rovnako tak je to výzva pre čitateľa, aby sa neuspokojoval s tým, čo jednostaj počúva, ale žiadal od svojich zástupcov poriadnu argumentáciu.
Zbabelé, hlúpe či lživé heslá, ktoré uvádzame ďalej, sú totiž nebezpečné. Tým, že ponúkajú jednoduché, ale nefunkčné recepty na zlepšenie, odvádzajú debatu od vecných sektorových politík, nevyhnutne vedú k sklamaniu a rezignácii, ktorá zasa plodí volanie po ešte radikálnejších (a hlúpejších) riešeniach.
Samozrejme, ambíciou nemôže byť podať vyčerpávajúci zoznam hesiel, ale na ilustráciu príznakov politického hochštaplerstva postačia. Konkrétne mená k ich autorom neuvádzame, napokon, niekedy si ich v nejakej podobe požičal takmer každý.
„Stačilo by, keby sa nekradlo!“
Hneď prvá mantra je zďaleka najrozšírenejšia, a to nielen v našom priestore. Ide o ikonickú urážku, ktorou svojich voličov častujú najzbabelší politici od Vancouvru po Vladivostok a od Trondheimu po Kapské Mesto. Je to lož. Aj keby bolo možné dosiahnuť, „aby sa nekradlo“ (nie je) a ušetrené peniaze rozdeliť elektorátu (to už vôbec), ľudské potreby naplnené nebudú.
Nie náhodou sa pravidlo o obmedzených zdrojoch a neobmedzených potrebách vyučuje na prvej prednáške zo Všeobecnej ekonomickej teórie.