Autor je politológ a arabista
Osem rokov občianskej vojny v Sýrii sa okrem obrovskej ľudskej tragédie vyznačuje najmä neprehľadnou a zároveň neustále sa meniacou situáciou. Množstvo rôznych armád a milícií bojujúcich raz proti sebe a potom zase spolu proti niekomu inému, vytvára absurdný obraz. Nie je to prvý raz, čo sa nám pri pohľade na zábery z vojnovej Sýrie vynára otázka – dalo sa tejto situácii zabrániť?
Skúsme teraz zabudnúť na konkrétne príčiny vojny v Sýrii, ako bola ekonomická kríza, tzv. arabská jar alebo brutálne potlačenie protivládnych demonštrácií. Pozrime sa na túto otázku z historicko-politického hľadiska. Mala Sýria ako politický subjekt vôbec nádej na prežitie?
Z vôle Francúzov a Britov
História modernej Sýrie nemá ani sto rokov. Sýrsky národ alebo sýrsky ľud by sme v minulosti márne hľadali. V Levante, ako sa táto časť územia historicky nazývala, sa obyvatelia delili podľa príslušnosti k mestu, kmeňu, náboženstvu alebo jazyku, pričom prevládali islam a arabčina. Politický celok, ktorý sa dnes volá Sýria, vznikol až ako výsledok dohody medzi koloniálnymi mocnosťami Francúzskom a Veľkou Britániou v 20. storočí.
Tieto dve krajiny, na základe 22. článku Versaillskej zmluvy z 18. júna 1919, prevzali zodpovednosť za arabské oblasti v Levante, ktoré až do konca prvej svetovej vojny patrili Osmanskej ríši. Táto „zodpovednosť“ dostala názov mandátna správa, čo bolo len iné pomenovanie pre kolóniu. Celé územie, ktoré od porazenej Osmanskej ríše odtrhli, si potom rozdelili a podľa imperiálnej zásady „rozdeľuj a panuj“ vytvorili nové územné celky.
Veľká Británia vytvorila mandáty Irak a Palestína (neskôr rozdelená na Zajordánsko a Palestínu) a Francúzsko zriadilo mandát Sýria, od ktorého potom odtrhlo časť územia a nazvalo ho Veľký Libanon (dnešný Libanon). No a tu sa dostávame ku koreňu problému.
