Deň predtým som nebol na rande. Cielene som sa zdržal s kamarátmi v kolkárni, do ktorej sme chodili po každom tréningu Ezetky – futbalového mužstva bratislavského Spartaka Elektromotážne závody.
V tíme sme sa ocitli spriaznené i skrachované duše, aby sme si zahrali takzvanú električkovú ligu, dnes tomu hovoria horská liga.
Cesta do veľkého futbalu bola aj vtedy veľmi náročná. Ezetka dnes už nejestvuje, bola to potom MDŽ, neskôr BCT, dnes NMŠK. Ihrisko pri Kuchajde akoby zázrakom zostalo. Skrýva sa za bytovým komplexom Nido.
V kolkárni
Deň pred sme v kolkárni pri pive asi rozoberali, trebárs v akých dresoch budeme hrať v prvom septembrovom týždni vo Viedni.
S tamojším mliekarenským podnikom sme mali cezhraničné kamarátstvo, u nás družbu, u nich Freundschaft, krajšie Kameradschaft. Do Rakúska sme chodili aj na sústredenia, oni k nám len tak si zahrať. Pekné časy a na prvý pohľad nesúvisiaci vstup do spomienok. Asi sa budú prelínať.
Pred päťdesiatimi rokmi som mal dvadsaťdva. Zamilovaný vysokoškolák sa staral o frajerku a futbal (alebo naopak?).
Politika ma iba tak štrajchla. Bohapusto? Neviem... Samozrejme, čítal som Smenu, Mladú frontu, Literární listy. Aj Echo, cvičný časopis bratislavských vysokoškolákov.
Iba matne viem zdôvodniť, prečo som doň neprispel, hoci odo mňa pýtali. Bol som lenivý a mal som iné záujmy. Otca som mal novinára, bol však vtedy vyslaným korešpondentom na Kube.