Autorka je šéfredaktorkou The Slovak Spectator
Teploty na niektorých miestach krajiny neboli vôbec augustové. Hrmot tankov našťastie nepočuť, len plazivý nepokoj z tušenej prítomnosti starých vojenských vozidiel v dedine na opačnej strane od atómky, kde občas miestni začujú zvuk silných motoriek.
Paradajkám sa tento rok darí, rastliny sa ohýbajú pod váhou plodov, ktoré som ešte nestihla spracovať, aby nám v sterilizovaných pohároch preniesli kúsok leta aj do studených dní.
Nad nimi sa nakláňa mladá marhuľa, ktorá už budúce leto zarodí, ak nám bude dopriate.
Aké by to bolo, keby sme dnes večer zbalili kufre, skoro ráno zobudili deti, naložili ich do auta a odišli od paradajok, marhúľ a všetkého ostatného, a nikdy sa už nevrátili?
Taká myšlienka je neznesiteľná. Nepredstaviteľná.
A predsa sa stále vracia, keď sa snažím spracovať príbehy, ktoré sme počas tohto leta pozbierali, aby sme ich na stránkach The Slovak Spectator mohli prerozprávať na výročie okupácie 1968.
Sú to príbehy ľudí, ktorí z Československa ušli pred päťdesiatimi rokmi. Niektorí na protest, niektorí za vidinou lepšieho a slobodnejšieho života.
Mnohí však z čírej nevyhnutnosti, lebo alternatívou im bola len väzenská cela alebo život vo svete, ktorý by im nedovolil vykonávať ich povolanie a ktorý by ich deti nepustil ďalej ako na učilište bez maturity. Tak ako sa to stalo mnohým z tých, čo zostali.
Nečakané zvraty
Tá nepredstaviteľná myšlienka odchodu bez návratu je pre väčšinu ľudí, s ktorými sme hovorili, určujúcim bodom v ich životnom príbehu.
Tridsaťročný Dušan Tóth a jeho manželka Valéria zbalili kufre z večera do rána, vzali päťročného syna a opustili byt s klavírom a novými záclonami, kuchyňu s chladničkou plnou čerstvých vajíčok a králičieho mäsa, ktoré len deň predtým priniesol domov, lebo netušil, že ich čaká náhla a skorá emigrácia.