Autorka je nezávislá novinárka
Kamil B. nepozná Elzu. Chcela by som ich zoznámiť. Verím, že by mu to dalo viac ako povinné čítanie mojich kníh.
O čo vlastne ide.
Stalo sa to vlani v septembri. Po varšavskej ulici kráčala žena v moslimskom odeve. Napadol ju muž, beloch.
Vytlačil ju z chodníka na trávnik, zvalil ju a začal do nej kopať. Súd teraz útočníka za urážku náboženského cítenia potrestal. Rozhodol, že Kamil B. si musí prečítať moju knihu Alumíniová kráľovná.
Napísala som ju v čase, keď v Čečensku zúrila vojna, v dome na Mičurinovej ulici v Kalininovej štvrti Grozného. Niekoľko mesiacov som počúvala rozprávanie žien, ktoré pri bombardovaní prišli o zmysel svojich smutných životov.
Počúvala som aj Čečenku Elzu, ktorej som podľa jej hlavného zdroja obživy, hliníka, dala meno Alumíniová kráľovná, a po ktorej som knihu nazvala.
Čo by som povedala Kamilovi
Jedného dňa som ju zazrela v centre Grozného, ako sa prehrabáva v ruinách zbombardovaných domov. Bola chudá, v dlhej sukni, s typickou šatkou na hlave.
Mala v sebe niečo živočíšne. Azda pud sebazáchovy, ktorý sa jej zračil v očiach. Ruky mala zničené tak, ako majú zberačky hliníka. Chodila v ruinách a hľadala starý riad, ktorý od nej za pár kopejok kupovali ruskí vojaci. Tí istí, ktorí z Grozného ruiny urobili.
Bola typickou predstaviteľkou tých žien. Ich muži zahynuli alebo sa zrútili pod ťarchou zodpovednosti a sklamania z vojnovej prehry. Žien, ktoré dovtedy ani nesmeli byť pri mužským diskusiách o taktike a stratégii a z ktorých sa často stali živiteľky rodín.
A nielen to. Podporovali svojich mužov, ktorí sa zožierali na pohovkách a mysleli na to, ako sa opášu granátmi a naposledy skočia pod ruský tank.
„Je doma, nie je mu dobre,“ povedala nám, keď sme sa pýtali, či má manžela. Deti mala so sebou. Tiež zbierali staré hrnce a dokázali rozoznať hliník od ostatných kovov lepšie než písmená abecedy.
O niekoľko dní sme sa votreli do panelákového bytu s oknami, ktoré tlakové vlny obrali o sklá, s rozbitým nábytkom a chladom sálajúcim z ošarpaných stien.
Elza mala pravdu. Bol doma a ležal na gauči, uprene hľadel do stropu a premýšľal o nespravodlivosti sveta a o tom, ako raz bude čečenský národ slobodný.