Aj keď sme s kolegom prišli do Turecka písať o ľahších témach do letného seriálu, návštevu námestia Taksim sme si nemohli nechať ujsť. A nielen preto, že je jedným z centrálnych bodov obchodnej štvrti Beyoglu.
Bol rok 2014 a Istanbul sa v tom čase stále len vyrovnával s tým, čo sa na tom námestí pred rokom odohralo. Konkrétne v parku Gezi na okraji námestia, kde sa zmenil charakter dovtedy sekulárnej a pomerne demokratickej republiky.
Na prvý pohľad nejde o významný kus zelene, skúste si ho pozrieť na Google Street View. Samozrejme, v metropole ako Istanbul je každý park cenný, no že by sa pre hrozbu, že tu developer niečo postaví, oplatilo niekoľko dní odolávať ťažko ozbrojeným policajtom so slzným plynom či dokonca zomierať?
V tom parku však nešlo o samotnú budovu, ktorá sa nakoniec nepostavila. V tom parku dala moc súčasného prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana najavo, že sa pri premene Turecka na diktatúru nezastaví pred ničím.
Bolo to ešte pred obnovením bojov s Kurdmi, pred neúspešným pokusom o prevrat, ktorý Erdogan využil na čistky v médiách a v štátnej správe.
Pred referendom, v ktorom z neho Turci urobili všemocného vládcu aj pred minuloročnými voľbami, ktoré ho v tejto pozícii potvrdili.
Bolo to v čase, keď ešte Ankara rokovala s Európskou úniou a tvárila sa, že by predsa len mohla byť súčasťou civilizovanej Európy. Aspoň tak sa to vnímalo na druhej strane Bosporskej úžiny, v samotnom Istanbule už ľudia minimálne rok tušili, že to nejde správnym smerom.
