Autorka je režisérka
"Tak som to ukázala a teraz nám skúsia zatancovať sliepky," povedala majiteľka tanečnej školy a ukázala na skupinku dievčat.
Sedemnásťročné gymnazistky v sukničkách a topánkach na podpätkoch šokovane vytreštili oči. Sú síce zo školy zvyknuté na všelijaké správanie pedagógov, ale teraz sú predsa na tanečnej, na podujatí nazvanom "spoločenská výchova". To oslovenie sa noblese dosť vymykalo.
Jasné, že aj pani tanečná lektorka mohla mať zlý deň, možno ju bolela hlava, možno dievčatá vyrušovali alebo jej boli nesympatické. Ale myslím, že sa až tak nemýlim, keď poviem, že oslovením sliepky sa zmazalo všetko ostatné, čo mladých ľudí v kurze naučila.
Pretože ona je v tanečnej škole šéfka. Autorita. Vzor. Má byť svetlom, aj keď ju bolí hlava. Má sa správať tak, že si na ňu spomenieme, keď si nevieme poradiť v zložitej situácii a položíme si otázku, ako by ju vyriešila ona. A potom sa snažíme ju napodobniť.
Ona je ožiarená reflektorom a takto nám zostane v mysli navždy.
Ryba smrdí od hlavy
Dívame sa na ľudí na pódiu, pred kamerami, za predsedníckym pultom a či chceme, alebo nechceme, sú to oni, ktorí nám svojím správaním vytvárajú normu, ku ktorej sa intuitívne máme nutkanie priblížiť.
Ten, kto kráča vpredu, jednoducho dĺžkou kroku, rytmom chôdze a pochodovou piesňou určí, ako a kam sa dostaneme.
Čo však robiť, keď sa to na pódiách, pred kamerami a za predsedníckym pultom zhodou okolností hemží hulvátmi, s ktorými sa naozaj nechceme stotožňovať? Nechceme si s nimi zjednocovať krok a smer, nechceme, aby sa na nich dívali naše deti a začali sa im podobať.
Lenže je tu princíp kolektívneho súhlasu, ktorý máme my ľudia v sebe hlboko zakorenený ako neuvedomelú potrebu podobať sa ostatným. Kto ho spochybňuje, nech si spomenie, s akou ľahkosťou prekročí za volantom povolenú rýchlosť, ak idú okolo neho autá rýchlejšie, alebo ako si po sebe v pohode neuprace, ak je tam po iných ľuďoch neporiadok.