Autorka je riaditeľkou Ligy za ľudské práva
Minulotýždňové potvrdenie odsúdenia Radovana Karadžiča medzinárodným tribunálom v Haagu a sprísnenie pôvodného 40-ročného trestu na doživotie nám pripomína, že kolektívna vina – minimálne v práve - neexistuje.
Aj v prípade zločinov, ktoré Karadžič – a teraz to už môžeme naplno a s posvätením práva povedať – spáchal, pričom ide o tie najťažšie zločiny, ktoré ľudstvo pozná – genocída či zločiny proti ľudskosti, existuje individuálna zodpovednosť.
Niekedy naše kolektívne (ne)pochopenie vojny a etnických čistiek vychádza z toho, ako sme zvyknutí tieto tragické udalosti vnímať. Vojna či genocída nikdy nie sú dielom jediného človeka. Na jednej či druhej strane bojuje a zabíja sa množstvo ľudí, pričom informácie o ich priebehu sú často najmä informáciami o tom, koľko ľudí zomrelo a koľko ľudí bolo vyhnaných.
Informácie, ktoré teda prijímame, sú často rámcované masovosťou a kolektívnosťou a nie dosť jasne sa zdôrazňuje to, že vždy existuje niekto, kto takéto konanie vyvolal, nariadil a niekto, kto ho reálne uskutočnil, teda zabil či vykopal masový hrob, či pomáhal zahladiť stopy.